Mladí pre Martin

Sme občiansky angažovaní mladí ľudia, ktorí majú radi región, v ktorom žijú.

Martin – kultúrne centrum Slovákov?

Martin – kultúrne centrum Slovákov?

Turčiansky Svätý Martin bol v minulosti jedným z najvýznamnejších, ak nie najvýznamnejšie centrum slovenského kultúrneho života. Nečudo. Slováci, utláčaný národ trpiaci pod uhorským jarmom, často v mestách na území dnešného Slovenska netvorili väčšinu. Bratislava (Prešporok) bola hlavne nemecko-maďarská, Košice taktiež národnostne zmiešané, banské mestá nemecké. Centrum kultúrneho života sa tak vytvorilo v prekrásnom prostredí Turčianskej záhradky.

 

Vznikali tu inštitúcie, jedno z prvých troch slovenských gymnázií (ďalšie bolo v Kláštore pod Znievom), Matica slovenská a rôzne obrodenecké a literárne spolky. Dalo by sa povedať, že keď sa človek prejde po centre Martina, spojí prechádzku mestom s prechádzkou slovenskou históriou 19. a začiatku 20. storočia. Keď toto všetko spojíme s krásnym prostredím regiónu, v meste je značný priestor na poznávaciu turistiku.

 

Nevyužitý potenciál

 

A tu nastáva ten problém. Mesto toto kultúrne a prírodné bohatstvo akosi zabudlo využívať. Na schátranej železničnej stanici v meste je akurát vyvesená tabuľa oznamujúca prítomnosť Matice slovenskej v meste. Človek vystupujúci na tejto stanici si túto tabuľu málokedy stihne všimnúť pri rozptýlení neutešeným stavom budovy, na ktorej je ešte stále archaický nápis ‚Štátna nivelácia – poškodenie sa tresce‘.

 

Vrútocká stanica je na tom začne lepšie, ale jeden nedostatok majú spoločný – neprítomnosť prehľadných informačných tabúľ aspoň všeobecne oznamujúcich, čo si turista-nadšenec môže v meste prezrieť. Keď už sa vytrvalý návštevník predsa len prebojuje cez tieto vstupné brány do regiónu, narazí na ďalší problém – akási ucelená koncepcia prehliadky mesta nechýba len na staniciach, ale celkovo.

 

Všetko čo by kameňom dohodil

 

Jedna obrovská výhoda mesta spočíva práve v jeho často spomínanej historickej nevýhode, a to vo veľkosti (resp. malosti). Turista si môže prehliadnuť všetky podstatné historické pamiatky a pritom sa prakticky nepohnúť z centra. Národný dom, Turčianska galéria (bývalý župný dom), Poľnobanka, bývalá budova Tatra Banky (dnes sídlo pobočky Slovenskej Sporiteľne – ale hlavne miesto vyhlásenia Deklarácie slovenského národa 30. októbra 1918), tri budovy Matice , Národný cintorín, Slovenské národné múzeum, Slovenské komorné divadlo (ktoré sme aj tak všetci volali národné) či Memorandové námestie sa všetky nachádzajú vzájomne od seba vo vzdialenosti krátkej prechádzky.

 

 

Celá poznávacia turistika by sa dala absolvovať za zhruba hodinku, a to aj s naozaj podrobným výkladom a posedením na pivku v bare v budove SNM. Viem to, lebo som sa o niečo takéto pokúsil, keď ma navštívil spolužiak z Česka, taktiež nadšenec histórie.

 

Čo s tým?

 

A tak sa pýtam: prečo by sa niečo takéto nemohlo uskutočniť aj organizovane? Úroveň mojej prehliadky totiž určite nebola svetoborná. Nevravím, že záujem by bol ohlušujúci. Táto prehliadka by však určite zaujala nadšencov do národnej histórie. A hlavne, bola by absolútne vhodným nástrojom výučby dejepisu pre školy. Školáci zo vzdialenejších miest, napríklad z Košíc, nemajú záujem cestovať 3 hodiny vlakom kvôli 45-minútovej návšteve ‚akejsi galérie‘.

 

Koncept ucelenej prehliadky mesta spojený s návštevou všetkých dôležitých objektov by však bol oveľa lákavejší. V poslednej dobe sa stále bijeme do pŕs, že ideme posilňovať výučbu dejepisu. Je však nad Slnko jasné, že poznávacia forma pomocou exkurzií je oveľa záživnejšia ako 100 hodín strávených v zavretej triede.

 

 

Ako by sa tento nápad mohol zrealizovať? Všetky tieto inštitúcie by museli samozrejme spolupracovať. Ale veď – prečo nie? Prečo by sa nemohla prehliadka spojiť do jednej? Jedna skupina žiakov by napríklad mohla byť v Národnom múzeu, kým druhá by si prezerala budovu Matice. Potom by sa jednoducho vymenili alebo prešli na ďalšie pamiatky. Znie to celkom logicky a realizovateľne len mne?

 

Aby však tento článok nebol len kritikou, zakončím ho pozitívnou správou. Pri konci mojej prehliadko-prednášky ma môj český kamarát upozornil na prítomnosť informačných tabúľ na Národnom cintoríne – vec, ktorú som tam ešte na minuloročné dušičky nespozoroval. Super nápad – v tabuli sa dalo nájsť a rozkliknúť meno každého v Martine pochovaného dejateľa– systém poskytol hlbšie informácie o živote, zásluhách a práci jednotlivca. Takýto pokrok ma ozaj potešil, a ukázal, že sa to naozaj dá.

 

Pretože: ,,Národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, nemá budúcnosť‘‘.

 

Autor blogu: Michal Salíni

Ohodnoťte blog:
12
Ako sme nasvietili Slovenské národné múzeum v Mart...