Martin Hudec

Mám síce vysokú školu ale na titul si nepotrpím. Som ženatý a nadovšetko milujem svoju rodinu, ľudí, šport, prírodu a vyznávam férové jednanie, aj keď to občas bolí...

Sme takí, akí sme...

Prešlo niekoľko rokov a všetko sa zmenilo...

Mám rád život, mám rád ľudí. A mám aj niečo odžité. Občas si len tak sadnem do záhrady a premýšľam o tom, prečo sa to všetko okolo nás deje. Spomínam na časy minulé, keď sme sa ako deti hrávali a bolo to jedno či to bol Fero alebo Mišo, hlavne aby sme spolu naháňali loptu, alebo si robili bunker, alebo len tak sa hrali so sklenenými guľôčkami.

 

Bolo nám to jedno, či jeho rodičia boli úradníci, alebo robotníci pri stroji, bolo jedno, či mali v nedeľu rezne, alebo len kyslé zemiaky. Boli sme chalani, čo si nič nezávideli a vedeli sme sa tešiť aj z maličkostí, a boli sme ozajstní kamaráti. Keď niekto z nás niečo potreboval alebo bol hladný, nepozeral sa na to koho mama nám podala krajec chleba... Tešili nás rovnaké veci, tešili sme sa aj z toho, že vôbec môžeme byť spolu.

 

Prešlo niekoľko rokov a všetko sa zmenilo

 

Fero vyštudoval a stal sa veľkým úradníkom s guľatou pečiatkou ako jeho otec. Začal pracovať vo firme, ktorú „založil“ jeho otec... stal sa dôležitým manažérom, aj keď skúsenosti nemal. To nevadilo, mal diplom a predstavu, že svet patrí práve jemu a nikomu inému. Keď sme sa na ulici stretli, zamrmlal len na pol úst pozdrav, podanie ruky prestalo existovať, aby si náhodou niekto nevšimol, že pozná aj niekoho, kto nie je na jeho „úrovni“. Pohľad do očí sa nepokúsil ani len naznačiť... bol predsa veľký šéf...

 

Mišo po skončení školy sa zamestnal vo firme, ktorá mala dlhoročnú tradíciu... oženil sa, založil si rodinu. Bývať začal v paneláku, tak ako skoro v tej dobe všetci. Firma, v ktorej pracoval začala chradnúť, až sa, napokon, úplne rozpadla. Mišo skončil na úrade práce a prežíval bezsenné noci premýšľaním, kde by si našiel prácu aby uživil rodinu. Keď som ho stretol, mal kruhy pod očami a pripadal mi najmenej o desaťročie starší ako ja... bolo vidno, že má starosti, ale neodmietol podanie ruky a pohľad do očí mi opätoval.

 

Bol to proste rovný chlap. Keď mi povedal, že hľadá prácu, moja myseľ začala pracovať naplno, či náhodou by som mu nevedel pomôcť. Napadlo mi, že nech sa skúsi opýtať Fera, veď sme boli kamaráti... Skoro so slzami v očiach mi povedal, že už sa mu prosiť bol a div že ho Fero nevyhodil von oknom, vraj ako si to dovoľuje sa odvolávať na to, že je jeho bývalý kamarát, že on už má kamarátov inde, a keď si nevie nájsť robotu, že nech ide zametať ulice...

 

Večer som si sadol na terase a pri šálke kávy som premýšľal čo a prečo sa zmenilo...

 

Vari ozaj sme prestali byť ľuďmi? Vari kamarátstvo dnes znamená už len to, že vyciciam kamaráta, kým môžem a potom ho odvrhnem? Prečo namiesto pomoci jeden druhému hádžeme pod nohy polená, a prečo sa začíname doslova nenávidieť. Prečo je medzi nami len závisť a nenávisť, prečo sa dnes už nedokážeme tešiť z úspechu druhých? Prečo to ja viem a tí druhí nie? Prečo ja skôr myslím na to, čo by pomohlo všetkým a nielen mne? Prečo...?

 

Večer pokročil a odpovede neprichádzali, ale v duchu som si potvrdil len to, že kamarát už nie je to čo bývalo... dnes je to o tom, že kamarát je vždy len na chvíľu, kým má zo mňa osoh..., potom je to už „veľký manažér“ ale s prázdnym srdcom. A tak len hľadím dopredu a sŕkam kávu z pohára. Premýšľam o tom, či dokážem zmeniť svet.

 

Pochopil som, že áno

 

Nebude to jednoduché, ale našiel som cestu ako. Ostanem navždy človekom, ktorý bude pomáhať. Občas budem stáť proti prúdu. No pokiaľ moje srdce bude vidieť..., počuť a cítiť... budem sa snažiť chrániť to, čo umiera. Viem, že nás je viac. A preto verím, že jedného dňa z malej, nenápadnej kvapky vznikne rieka a neskôr more či oceán. Vtedy budeme ako ľudstvo zachránení, lebo pocítime, že obyčajná viera v človečenstvo má obrovský význam.

Ohodnoťte blog:
12
Veríte na Vianoce v lete? Nie? My veru áno
Tajomná história Turca: Stredoveký hrádok v Podhra...

Príbuzné blogy

 

Doprava v regióne