utorok, 29 júl 2014 00:00

Barbara Sitárová: Môj otec by vám povedal, že na hrdinov neverí Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(8 hlasov)
Barbara Sitárová: Môj otec by vám povedal, že na hrdinov neverí Barbara Sitárová: Môj otec by vám povedal, že na hrdinov neverí

Ján Alexander Sitár je osobnosť nášho regiónu, ktorú sme si my, študenti Evanjelického gymnázia v Martine vybrali s odporučením historika a bibliografa Doc. Miloša Kovačku na spracovanie v rámci aktuálneho ročníka projektu Nenápadní hrdinovia. Náš nenápadný hrdina sa narodil 9.4.1924 v Priekope pri Martine a zomrel 27.5.2006 vo veku 83 rokov. Bol zapojený do ilegálneho protifašistického odboja v Turci. Ako príslušník partizánskej brigády M.R.Štefánika bol vo funkcii osvetového dôstojníka na štábe veliteľa brigády Viliama Žingora. Po vojne bol počas „žingoriády“ odsúdený za velezradu na 16 rokov nútených prác. Bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom.

Ján Alexander Sitár sa po maturite na martinskom gymnáziu (1944) rozhodol pre evanjelickú teológiu. Povstanie však jeho úmysel zmenilo a pridal sa k ilegálnemu povstaleckému odboju. Bol aktérom ozbrojeného povstania v Turci a členom partizánskej brigády M.R.Štefánika pod vedením Viliama Žingora. Od júla 1943 v Turci s ostatnými členmi brigády tajne pripravoval a organizoval povstanie. Skupina pod velením Emila Šútovca a J.A. Sitára urobila 14.4.1945 prepad priesmyku a kameňolomu pri Dubnej Skale. Tento bol od nepriateľského nemeckého vojska očistený a uvoľnený pre priechod čsl. armády.

 

Po oslobodení bol Sitár poslucháčom ČVUT v Prahe až do svojho zatknutia

V novembri 1949 bol obvinený z velezrady s navrhovaným trestom smrti a prežil celý jeden rok na samotke väznice v Komárne. Tu bol pri vypočúvaní bitý a týraný až do straty vedomia. V procese bol napokon odsúdený na 16 rokov a po 10,5 rokoch ho prepustili z väznice uránových baní Jáchymov na amnestiu. Po prepustení z väzenia pracoval ako robotník na železnici vo Vrútkach. Neskôr sa ujal ako vývojový konštruktér a od roku 1970 pracovník strojárenského a obchodného podniku v Martine. Nebol v politickej strane, hovoril štyrmi jazykmi a pôsobil ako prekladateľ odbornej literatúry.

 

Sitár žil aj po týchto ťažkých životných skúsenostiach čestným, plným a tvorivým životom

Bol otcom dvoch detí a do konca svojho života zostal nestranný a mimo politického diania. Nevyrovnanie štátu s minulosťou po roku 1989, beztrestnosť vinných komunistov a zachovanie komunistickej strany ho priviedli k uzavretému a nezávislému spôsobu života večného vyhostenca. Svoje skúsenosti zdokumentoval v rukopisoch.

Ján Alexander Sitár (druhý sprava) s pamätníkmi z povstania

 

Hlboký dojem v nás zanechal rozhovor s pani Barbarou Sitárovou - dcérou nášho nenápadného hrdinu, ktorá nám priblížila jej otca i život ich rodiny v období komunistickej totality. V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať prepis vybraných pasáži z tohto rozhovoru, ktorý sa uskutočnil 25.6.2014 v priestoroch Biblickej školy v Martine.

 

Vášho otca sme si vybrali za nenápadného hrdinu, pretože v dobe totality odvážne bojoval za slobodu. V čom bol hrdinom pre Vás?
Môj otec by vám povedal, že na hrdinov neverí. Dnešná generácia pozná hrdinov z gréckych bájí a pojem hrdina znamená pre vás veľa. Lenže v dobe, keď som vyrastala ja, v tom komunizme, hrdinovia o ktorých sa hovorilo a ktorých sme poznali, boli hrdinovia robotníckej triedy, hrdinovia socialistickej práce a hrdinovia sovietskeho zväzu. Keď človek počul tieto slová, tak sa mu robilo zle od žalúdka. Pre mňa je môj otec stelesnený vlastnosťami a silou osobnosti, ktorú mal. Vlastnosťami ako je odvaha, statočnosť, pravdivosť, viera.

 

Ako by ste charakterizovala vzťah Vášho otca ku komunistickej strane? Ako sa zápas s komunizmom prejavoval v jeho živote a živote Vašej rodiny?
Môj otec bol ženatý a odišiel študovať do Prahy na vysokú školu. Jedného dňa sa v škole objavili traja muži v oblekoch, vzali ho a už sa nikdy nevrátil späť. Takýmto spôsobom ho zajali a zatkli. V tom čase bola jeho žena tehotná a on svoju dcéru videl až ako jedenásťročnú. Takže jemu sa tá prvá rodina úplne rozpadla. Keď ho po jedenástich rokoch pustili na amnestiu, tak sa z Prahy dostal do Martina. V Martine bol človek, u ktorého bolo centrum bývalých väzňov a partizánov a u neho sa stretol môj otec s mojou mamou, pretože môj starý otec, mamin otec, bol tiež väznený. Tým pádom to mamu ovplyvnilo až postupne. Ja som vyrastala v zvláštnom vedomí, pretože otec pred tým ako som sa narodila, pracoval v uránových baniach v Jáchymove a všetci sa o mňa báli, či budem zdravá a v poriadku. Potom sa už o ďalšie dieťa ani nepokúšali.

 

Váš otec zažil Jáchymov a uránové bane, zažil väzenské baraky aj dozorcov - sadistov s bitím, nadávkami a psami, zažil udavačov - spoluväzňov, ostnaté drôty, zažil zabíjanie bezbranných pred sebou - slovom zažil peklo na zemi. Ako ho to poznačilo?
Fyzicky aj duševne. On mal veľmi dobrú stavbu tela a bol z takej jednoduchej, ťažko pracujúcej rodiny, takže bol zvyknutý od malička tvrdo pracovať a vydržal viac ako ostatní. A aj psychicky bol veľmi silný a mal obrovskú vieru, že každý deň, ktorý žije na slobode, tak chce žiť dobre a naplno. On videl aký bol komunizmus a videl aj že sa to vôbec nemení. Ale z väzenia mu zostal taký životný štýl dobrodruha. Keď sa otvorili hranice v 89, tak sa rozhodol cestovať. Väčšinu ľudí to zlomilo práve po tom, ako sa dostali von z väzenia, pretože sa stále necítili slobodní. No on cestoval a rozhodol sa objavovať nové veci. Samozrejme, že ho komunizmus poznačil, ale to, čo si on z toho všetkého zobral bolo, pokiaľ žije na slobode, chce prežiť každý deň naplno. Nemal však veľkú nádej, že komunizmus niekedy prestane, že sa to zmení. Komunisti neboli po páde režimu potrestaní, ani komunistická strana nebola postavená mimo zákon.


Čo myslíte, že bolo hlavným dôvodom, že váš otec neštudoval teológiu, ale sa rozhodol ísť do povstania?
To, že začala vojna, začalo povstanie, to, že on bol taký horkokrvný, zároveň hlboko veriaci človek, chlapec z dediny, mal dvoch bratov a študoval na martinskom gymnáziu a bol veľmi talentovaný. Rýchlo sa učil, mal veľmi dobrú pamäť. Vlastne až úplne do konca svojho života mal čisté uvažovanie. On teda naozaj chcel študovať teológiu, a bol by ju študoval, keby nenastala tá politická situácia. Stalo sa to, čo sa stalo, prišla vojna a táto situácia si to vynútila. Taký horkokrvný mladík sa rozhodol, že bude pomáhať partizánom, a že to treba robiť. Pomáhal najprv so zásobovaním potravín alebo samozrejme vynášať jedlo na Martinské hole a do hôr, to nebola žiadna sranda. Prežil celú zimu v bunkroch s partizánmi. Jedno leto sme sa dokonca vydali hľadať tie bunkre. To bol môj otec už starý pán. Asi po hodinke čo sme tam brúsili po strmom brehu, v tom lístí, sme našli dieru, ktorá bola hlboká asi jeden a pol metra. Život v tom bunkri nebol vôbec jednoduchý. Nesmeli ani zakladať oheň dovtedy, kým si neboli úplne istí. Našli sme tam dokonca starú plynovú masku, to bolo také obrovské zadosťučinenie pre môjho otca. Mali sme pri sebe ruksaky a spacáky, takže sme tam aj prenocovali.

 

Mottom aktuálneho ročníka projektu Nenápadní hrdinovia je “Sila solidarity“. Spomínate si na nejaké okamihy zo života Vášho otca, v ktorých prejavil solidaritu, alebo kedy bola solidarita prejavená jemu? Ak áno, môžete nám ich priblížiť?
Ja si spomínam ako to popisoval on. Ale ja osobne si na niečo také nespomínam. Povedala by som, že po väzení a vojne už na solidaritu nebol priestor, pretože solidarita je spolupatričnosť, súvzťažnosť a skupinu ľudí, ktorí si toto navzájom prejavujú. A to sa nedalo práve preto, že sme žili v komunizme, kde každý každému klamal a veriť sa nedalo nikomu. A tam solidarita, ktorú môj otec chcel prejavovať, sa nedala robiť - bola ilegálna. Slovo solidarita bolo zneužité režimom. Solidarita sa objavovala na veľkých plagátoch a veľkohubí komunisti toto slovo vyslovovali na svojich obludných stretnutiach, takže môj otec nechcel mať s tým slovom nič spoločné. Slovo solidarita stratilo svoj zmysel presne ako slovo hrdina. Ešte vo väzení by som mohla povedať, že môj otec zažil solidaritu v pravom slova zmysle. To boli najhoršie väznice, do ktorých zatvárali politických väzňov. Môj otec zažil aj Jáchymov, kde boli uväznení tí najhorší a najväčší kriminálnici spolu s politickými väzňami. Bolo zaujímavé aká bola medzi nimi solidarita. Vtedy tí silnejší väzni pomáhali tým, ktorí to potrebovali. Skrývali im jedlo, brali za nich šichtu, ktorá bola fyzicky náročná. Dobývať urán v bani pod zemou, ktorá je navyše rádioaktívna, to je proste peklo. Môj otec napríklad učil ostatných vo väznici jazyky. Jedného človeka napríklad rok nevidel, nemal ako. Dorozumievali sa iba cez stenu a učili sa navzájom jazyky. Môj otec ho učil nemčinu a ten človek jeho zase ruštinu, vzájomne sa takto držali nad vodou. Takže najväčšia solidarita bola v tom čase určite prejavovaná vo väzení.

 

Ako by ste v krátkosti vyjadrili „Odkaz živým“ – posolstvo plynúce zo života Vášho otca, ktoré by mohlo byť adresované nám i  budúcim generáciám?
Myslím, že tento projekt Nenápadní hrdinovia, je veľmi pekný práve preto, že hľadá skutočné príbehy a nie tie fingované príbehy, ktorých sme sa za komunizmu napočúvali veľmi veľa. Za socializmu partizáni chodili prednášať do škôl, ale to boli takí tí falošní partizáni, ktorí vlastne v živote v tých horách alebo vo vojne neboli, ale bolo to proste treba, lebo strana potrebovala vytvárať hrdinské príbehy, čiže tam bolo veľa falošnosti, bolo ju treba triediť. Vy to máte teraz jednoduchšie. Vy vlastne teraz poznávate príbeh môjho otca a hovoríte si, aké to máte v skutočnosti ľahké. Aký je ten život jednoduchší. Uvedomte si ako dobre teraz žijeme a žite tento život čo najlepšie. Buďte odvážni. Tento odkaz je naozaj žiť dobre, poctivo, žiť tými témami, ktoré sú plné, ktoré majú obsah. Môj otec nemal rád tie vyprázdnené slová. Tie by ste od neho určite nepočuli. Takže na nič sa nehrajte a žite to, čo je naozajstné, lebo to my sme nemohli.

Záznam rozhovoru s Barbarou Sitárovou

Článok vznikol v rámci 6. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

 

Autor: Mária Šímová, Barbora Sopoligová, Marek Marton | žiaci Evanjelického gymnázia v Martine © Autorské práva sú vyhradené

 

Matej Bórik, MBA

Šéfredaktor Turiec Online | Facebookblog SME, LinkedIn

Doprava v regióne