Osobná asistencia zabezpečuje ľuďom so zdravotným znevýhodnením v produktívnom veku možnosť sebarealizácie (v práci, v štúdiu, v spoločenskom živote), ale i samostatnosť a rovnocennosť pri podieľaní sa na domácich prácach, starostlivosti o deti a iné. Od danej skutočnosti sa odvíja aj úloha osobnej asistentky/asistenta. Je to človek, ktorý pomáha človeku s ŤZP podľa jeho pokynov v jeho bezprostrednej prítomnosti „zhmotniť“ jeho myšlienky, predstavy, či vnútorné prežívanie. Pomáha mu pri činnostiach, ktoré by bol schopný vykonávať sám v prípade neexistencie pohybových problémov, resp. zmyslového handicapu, t.j. na základe osobnostných predpokladov vlastných len jemu.
Podľa Andrei Madunovej a Márie Duračinskej je to človek, ktorý dobrovoľne, na základe písomnej dohody, dáva svoj čas a svoju fyzickú silu do služieb človeka so zdravotným postihnutím. Stáva sa rukami, nohami, očami, ušami človeka so zdravotným znevýhodnením, nahrádza postihnuté časti jeho tela.
Preto na osoby vykonávajúce osobnú asistenciu vo všeobecnosti osobná asistencia kladie okrem manuálnych požiadaviek (dobrý zdravotný stav, telesná zdatnosť, rôzne zručnosti, ...) i nároky na rozumovú úroveň z dôvodu schopnosti prijať a rešpektovať samotnú filozofiu osobnej asistencie, mať ochotu osvojovať si nové poznatkya zručnosti, praktickosť a v konečnom dôsledku i určitý stupeň inteligencie.
Podľa Dagmar Antonovej osoba, ktorá sa uchádza o post osobného asistenta by mala byť úplne vyváženou osobnosťou, ktorá vie, čo chce a akým spôsobom bude dotyčnému užívateľovi osobnej asistencie schopná byť nápomocná. Pre výkon osobnej asistencie sú vhodní totižto taký záujemcovia, ktorí majú skutočne seriózny záujem pomáhať iným, a to z dôvodu pomoci ako takej.
Popri tom by mal byť človekom bez predsudkov, t.j. vzhliadať na človeka s ŤZP ako na rovnocennú osobu, neposudzovať ju podľa druhu a stupňa handicapu, ale predovšetkým na základe inteligencie, temperamentu a charakteru jeho osobnosti. Mať prirodzenú schopnosť stáť v úzadí, pokiaľ sa od neho nevyžaduje aktivita, rešpektovať a nespochybňovať správnosť rozhodnutí človeka so zdravotným znevýhodnením a nezasahovať mu bez vyzvania do jeho konania a životného štýlu. Neodmysliteľnou vlastnosťou osoby, ktorá chce vykonávať osobnú asistenciu je aj schopnosť správne komunikovať s človekom s handicapom. Keďže v právnom vzťahu užívateľ – asistent sa stretávajú dve samostatné bytosti, nie je vhodné z dôvodu nezávislosti užívateľa, aby sa vykonávateľ osobnej asistencie stotožňoval s osobou s ŤZP a pri komunikácií s ňou používal prvú osobu množného čísla „my" (napr. ideme sa najesť, obliecť, vybavovať veci, ...), ale „VY“, pretože súčasťou osobnej asistencie je aj umožnenie osobe so zdravotným postihnutím „vedomie seba, uvedomenie si svojej identity s odlíšením seba od okolitého prostredia, od nie- JA“, píše Kondáš. Preto nie každý človek je vhodný na výkon osobnej asistencie, rovnako ako aj nie každý človek má právo získať od štátu peňažný príspevok na osobnú asistenciu.
Ľudia, ktorí majú osobnú asistenciu ju nedostali preto lebo sú ťažko zdravotne postihnutí, ale preto lebo napriek ťažkému zdravotnému znevýhodneniu chcú a dokážu žiť životom, akým žijú zdraví ľudia so všetkými právami a povinnosťami. Žiaľ naša spoločnosť podceňuje pozíciu osobného asistenta a na osoby, ktoré ju vykonávajú sa díva ako na ľudí, ktorí nie sú schopní z dôvodu nízkej kvalifikácie či inteligencie sa uplatniť na trhu práce. Prípadne ako na veľkých humanistov, či hrdinov hodných obdivu. Takýto prístup nielen že ponižuje ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale poukazuje na vysoký stupeň intolerancie a predsudkov.
Fakty o osobnej asistencii: na stiahnutie
Sériu článkov pripravil Slovenský zväz zdravotne postihnutých, Centrum sociálnej pomoci a sociálnych služieb (kontakt:
Autor: PhDr. Katarína Grichová © Autorské práva sú vyhradené