Osobná asistencia prináša jej užívateľom nielen radosti ale aj strasti (ČASŤ II.)

Autor: Osobná asistencia prináša jej užívateľom nielen radosti ale aj strasti (ČASŤ II.)
Foto: Osobná asistencia prináša jej užívateľom nielen radosti ale aj strasti (ČASŤ II.)
Uverejnené: 07. september 2014

Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že v Českej republike som zostala preto, lebo sa tu mám dobre a využívam výhody oboch štátov. Nemám silu vysvetľovať, že som si tu vybudovala „firmu“ (ako o svojej asistencii hovorím), ktorej som obetovala toľko času a síl, že ju nemôžem len tak opustiť a začínať v rovnako ťažkých podmienkach odznova. O problémoch, ktoré mi táto situácia „dvoch štátov“ spôsobuje, sa často nevie, lebo o tom sa nehovorí. Málokto tuší, že Česká republika mi prakticky nič neposkytuje a Slovensko mi zas ukladá podmienky, ktoré sú nad ľudské sily.

V Českej republike nemám nárok žiadať o bezbariérový byt, a tak i dávno po skončení školy prebývam na vysokoškolskom internáte. Netuším, dokedy to bude možné, preto žijem stále v neistote. Nemám tu ani právo uplatniť preukaz ZŤP/S na medzimestských spojoch. Čo je ešte horšie, v Českej republike ma nikto nechce zamestnať – keďže som Slovenka, nik by na mňa nedostal príspevok za zamestnávanie osoby so zníženou pracovnou schopnosťou. (Navyše nesmiem v prípadnej práci mesačne zarobiť viac než 498 € – v opačnom prípade by začalo Slovensko uberať z „platu“ mojim osobným asistentkám a asistentom, čo by bola pre mňa absolútna deštrukcia –, lenže pod podmienkou nízkeho platu ma s mojím pomerne vysokým vzdelaním nikto nezamestná už vôbec. Na druhej strane, nemám zas také povolanie, aby som v tunajších podmienkach zarobila dosť na zabezpečenie svojho života a zároveň i vyplatenie mojej asistencie bez pomoci štátu a mohla si tak dovoliť prísť o jeho výpomoc).

 

Podľa slovenského zákona447/2008 o kompenzáciách som zas povinná pobývať minimálne každých 60 dní na území Slovenska,inak mi odnímu peňažný príspevok na osobnú asistenciu a iné kompenzácie. Keďže moje trvalé bydlisko je až na juhovýchodnom Slovensku, teoreticky by mi podľa tohto zákonastačilo ísť „len“ niekde na západné Slovenskoa získať potvrdenie, že som tam bola.O takomto potvrdení však „nikdy nikto nepočul“ a hoci sa tam dostanem, málokto je ochotný vydať mi ho. Presvedčiť asistenta či asistentku, aby so mnou každé dva mesiace cestovali až do okresu Trebišov je problém – nielenže taký dlhý čas mimo víkendu (kedy bude niekto na úrade) si nikto vyhradiť nechce, ale v hre sú i financie. Ako Slovenka nemám na území Českej republiky nárokna zľavnený lístok nielen ja, ale ani môj sprievodca či moja sprievodkyňa. Pritom bezbariérovosť vlakov je skôr teoretická – v noci medzi Prahou a Slovenskom bezbariérové vlaky nepremávajú a ísť denným znamená stratiť cestou dva dni. Pri ceste autom zas musím nájsť niekoho s vodičským oprávnením (keďže sama by som mohla riadiť len auto s dotykovým riadením, ktoré u nás stále neexistuje) a ešte niekoho na spolujazdu, aby som aspoň čiastočne zaplatila benzín potrebný na 1500-kilometrovú cestu.

 

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny najprv vyvíjal snahy, aby som sa vzdala slovenského trvalého pobytu

Údajne som jediná v ich databáze, kto žije tak ďaleko a koho nemôžu kontrolovať. Vyžadovali preto, aby som im prišla postupne predstaviť mojich asistentov a moje asistentky. Nemohla som im vysvetliť, že nemôžem každého asistenta a každú asistentku prinútiť podstúpiť so mnou túto náročnú cestu. Pozývala som preto sociálneho pracovníka a jeho nadriadenú do Prahy, aby sa prišli pozrieť, ako žijem, no keďže by nemali preplatenú cestu, nemohli prísť. Ja však na Slovensko každé dva mesiace cestovať musím, hoci mne to tiež nikto nepreplatí. Pravda je taká, že o svoj trvalý pobyt som musela veľmi bojovať a odvolávať sa na rôzne občianske a ľudské práva.

 

Občas prežívam naozaj len vďaka tomu, že sa nevzdávam – a niekedy to nie je práve ľahké

Okrem toho, že učím a zacvičujem osobných asistentov a osobné asistentky, koordinujem tiež ich príchody i prácu a som povinná vyplácať im včas finančnú odmenu ako i odovzdávať mesačné výkazy na sociálnom úrade. Všetko musím zabezpečiť včas bez ohľadu na únavu alebo svoj momentálny stav. Ako osoba, ktorá využíva osobnú asistenciu, tak musím denne vykonávať množstvo neplatenej práce. V prípade môjho pobytu v ústave by ju zadarmo nik nerobil, a tak vlastne tým, že sa snažím žiť samostatne, šetrím štátu peniaze, hoci sama som na tom finančne veľmi zle. I tak však musím na svoje náklady zabezpečovať hygienické a zdravotné pomôcky pre osobnú asistenciu, nezriedka s ňou komunikovať a riešiť urgentnú pomoc prostredníctvom mobilného telefónu a, samozrejme, zasielať poštou spomenuté mesačné výkazy na sociálny úrad. Všetky tieto výdaje platím sama bez akejkoľvek náhrady alebo zľavy.

 

I napriek všetkej snahe sa môže stať, ako sa mi opakovane stalo, že mesačnú výplatu pre svoju asistenciu nedostanem. Raz sa poštou stratil list s výkazmi, ktorý som neposlala doporučene, keďže poštovné takéhoto listu do cudziny je ešte drahšie než bežného. Inokedy som zaslala výkazy a odcestovala s asistentom na dovolenku. Sociálny úrad však nebol spokojný s nejakým údajom vo výkaze, no keďže som bola na pozvanie známeho v zahraničí a nemohla som sa urgentne dostať k asistencii, ktorá mi asistovala v uplynulom mesiaci, aby podpísala výkazy nanovo a rýchlo sme ich mohli zaslať na úrad, nevyplatili mojej asistencii odmenu za jej mesačnú prácu. V žiadnom z uvedených prípadov nebola čiastka mojej asistencii vyplatená ani spätne. Je pre mňa nepochopiteľné, že mesačné výkazy musia byť zasielané na sociálny úrad aj v prípadoch ťažko telesne znevýhodnených jedincov, ktorých zdravotný stav sa nikdy nezlepší alebo sa dokonca zhoršuje, takže je zrejmé, že peňažný príspevok budú musieť poberať do konca svojho života podobne ako dôchodok, ktorý, paradoxne, mesačne dokladovať netreba.

 

Stratu príspevku naosobnú asistenciu si napriek všetkému nemôžem dovoliť, bez nej by som už totiž neexistovala. Sebaurčujúca osobná asistencia je pre mňa synonymom nielen takých základných potrieb, ako je jedlo, pitie, toaleta, spánok, ale i práva na vzdelanie, spoločenský a kultúrny život, cestovanie, voľný čas...  Bez nej by mi nič z toho nebolo poskytnuté, no zároveň by mi to nebolo poskytnuté ani bez môjho pričinenia. Osobná asistencia totiž nie je opatrovanie, ktoré možno pre niekoho robiť bez participácie klientky či klienta. Ide o službu, ktorá je obojstranná. Nielenže ľuďom ako ja pomáha dôstojne žiť a byť užitočnými, no i štátu šetrí peniaze, pretože ústavná starostlivosť by preňho bola omnoho drahšia a naše životy prázdnejšie. Fakt ustanovenia osobnej asistencie za zamestnanie porovnateľné s ostatnými by znížil nezamestnanosť a pozdvihol životnú úroveň ľudí i celej krajiny. Tak veľmi by som to priala jej i nám! Slovensko je predsa navždy mojím domovom, mám ho rada a napriek všetkému, čo mi spôsobilo, ho nechcem opustiť, hoci ono ma za to trestá. I tak neprestávam veriť, že raz nastane deň, kedy moja krajina ocení moje schopnosti, umožní mi dostávať náležitý plat za moju prácu a aj prácu mojich osobných asistentiek a asistentov ohodnotí tak, ako si právom zaslúžia.

 

Sériu článkov pripravil Slovenský zväz zdravotne postihnutých, Centrum sociálnej pomoci a sociálnych služieb (kontakt: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.; 043/422 42 02) a Organizácia muskulárnych dystrofikov, Agentúra osobnej asistencie (kontakt: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.; 0911 268 688, 0907 262 293, 0948 529 976)

Autor: Mgr. Bc. Daniela Komanická, foto OMD v SR © Autorské práva sú vyhradené


Reklama

príbuzné témy

Reklama