Reklama
pondelok, 09 február 2015 20:48

Bariéry v ľudských mysliach Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(4 hlasov)
Bariéry v ľudských mysliach Bariéry v ľudských mysliach

Sériu rozhovorov venovanú bariéram sťažujúcim život ľudí so zdravotným postihnutím a stavu debarierizácie uzatvárame zamyslením sa nad zbytočnými predsudkami, ktoré zdraví ľudia voči takýmto osobám vo svojich mysliach neustále živia. Prejavujú sa celou škálou nevhodného správania od ľútosti, cez intoleranciu až po aroganciu a často krát znemožňujú ľuďom, či už s telesným, zrakovým, sluchovým alebo mentálnym postihnutím zažiť pocit akceptácie a rovnocennosti. Mnohokrát by postačilo trochu viac trpezlivosti, slušnosti a ľudskosti. V prílohe vám prinášame rady, ako by sme sa k ľuďom s rôznymi druhmi hendikepov mali správať a ako by sme s nimi mali vhodne komunikovať.

 

Čo sa týka predsudkov, v čom vidíte najväčší problém?

Základným problémom je, že mnohým kontaktným pracovníkom vo verejnom i súkromnom sektore chýbajú školenia, ktoré by ich naučili, že majú komunikovať priamo s človekom so zdravotným postihnutím a nie so sprevádzajúcou osobou. Sprevádzajúca osoba vstupuje do rozhovoru iba v prípade, že sprevádza človeka, ktorý má poruchu reči, alebo má tak ťažké mentálne postihnutie, že nie je schopný sebazastupovania, prípadne pri senioroch s poruchou reči, alebo u tých, ktorí slobodne prenechali osobným asistentkám, asistentom, rodinným príslušníkom, opatrovateľkám, aby ich zastupovali. Vo všetkých ostatných prípadoch by sa mali ľudia snažiť komunikovať priamo s človekom s hendikepom.

 

Filozofia osobnej asistencie nedovoľuje asistentkám alebo asistentom komunikovať s okolím za človeka so zdravotným znevýhodnením. Asistencia zabezpečuje právo na sebazastupovanie, sebaurčovanie. Ľudovo sa hovorí, že asistentka má užívateľovi prepožičiavať len ruky, nohy, zrak, sluch. Problém vidím v mentalite národa. S týmto sa v zahraničí nestretnete. Kontakt s asistentkou je v úzadí, zatiaľ čo na Slovensku je to úplne naopak. Napr. do Čiech legislatívne prišla osobná asistencia neskôr ako na Slovensko, no ľudia jej princípy pochopili. Na Slovensku je situácia omnoho horšia, a to u nás asistencia funguje už 16 rokov.

 

Kde sa s takýmto správaním stretávate najčastejšie?

Mám napr. veľmi veľký problém s jedným vodičom autobusu, ktorý úplne ignoruje komunikáciu so mnou a nie je možné mu vysvetliť, že do funkcií mojej osobnej asistentky nespadá zastupovanie a komunikácia so spoločenským prostredím, ale jej úlohou je prepraviť ma. Podobné je to v obchodoch. Niektoré predavačky sa snažia o očný kontakt s človekom s hendikepom a niektoré to úplne ignorujú. Z tohto pohľadu majú asi najväčší problém pri integrácii ľudia s mentálnym postihnutím, pri ktorých je potrebná väčšia trpezlivosť a tolerancia.

 

Ľudí s mentálnym postihnutím umiestnených do zariadení sociálnych služieb sa vychovávatelia v rámci rôznych štátom financovaných projektov snažia naučiť prakticky žiť, vedieť si kúpiť lístok v autobuse, či nakúpiť si v obchode, ale zo strany zdravých ľudí sa to nestretáva s pochopením. No aj človek s mentálnym postihnutím je vzdelávateľný a je to osobnosť, ktorá sa, aj keď na minimálnej úrovni, môže rozvíjať a posúvať ďalej. Čiže na jednej strane máme dobrý systém, čo sa týka sociálnej oblasti, ale úspešnosť spomínaných projektov je veľmi blokovaná zdravou populáciou, ktorá má veľké predsudky. Ľudia si neuvedomujú, že úlohou vychovávateľky nie je danú vec vybaviť za klienta, ale jej úlohou je dovoliť človeku s mentálnym postihnutím, aby sa rozvíjal a v čo najväčšej miere žil svoj život.

 

Spomínané správanie sa netýka asi len vodičov a predavačiek. Ako je to v iných oblastiach?

Týka sa to aj klientskych pracovísk. Napr. na Mestskom úrade v Martine nebadám, že by prebehlo nejaké školenie. Pracovníčky neberú ako samozrejmosť vyjsť spoza vysokého pultu ku mne, ospravedlniť sa za danú bariéru a ponúknuť mi možnosť vybaviť si svoju záležitosť v nejakom diskrétnom priestore. Malo by to byť automatické, no miesto toho majú veľkú tendenciu komunikovať s asistentmi či asistentkami. To, že asistentkám nie je dovolené zastupovať človeka so zdravotným postihnutím nie je nejaké šikanovanie alebo svojvôľa, ale je to základný princíp asistencie. Niekedy je to naozaj len o osvete, o školení, ktoré nestojí žiadne financie, alebo iba o dobrej vôli človeka. Pulty nikto nebude prerábať, keď sú nové a nie sú na to financie.

 

V Sociálnej poisťovni, i keď má vysoké pulty, čo sa týka prístupu, informátorka vám podrží dvere a keď poviete, čo potrebujete vybaviť, je ochotná danú pracovníčku zavolať a pracovníčka ku vám príde. Nikdy som sa nestretla s niečím takým, že by mi povedali, že to má za mňa vybaviť niekto iný. Všeobecná zdravotná poisťovňa má napr. nízke pulty, no keď potrebujem navštíviť pracovisko, ktoré sa nachádza na poschodí, tak pracovník vrátnice automaticky vstane, uvedie ma pod schody a ide sám zavolať konkrétnu pracovníčku, s ktorou potrebujem konzultovať danú vec. Pracovníčka bez akéhokoľvek reptania príde dolu. Neviem z čoho tieto rozdiely v prístupe pracovníkov vyplývajú, možno je to tak preto, že sa jedná o štátne inštitúcie, ale s ignoráciou alebo aroganciou sa tam nestretávam.

 

Z čoho podľa Vás takéto predsudky pramenia?

Predsudky môžu vznikať zo strachu, pretože niektorí ľudia sa človeku so zdravotným znevýhodnením radšej vyhnú zo strachu z myšlienky, že niečo také by sa mohlo stať aj im. Strach z bolesti, strach z utrpenia môže viesť k neadekvátnemu správaniu. Predsudky veľakrát prinášajú extrém - ľútosť, čo je zase jeden z nedostatkov empatického správania. Ľútosť človeka s hendikepom tlačí niekam dole a nedáva mu pocit rovnosti. Potom je ešte ďalší extrém, ale ja sa s tým už viac-menej nestretávam, že ľudia môžu pociťovať nejaký odpor ku človeku s hendikepom. Spomínam si z minulosti napr. na problém, ktorý vznikol, keď sa stavala v Košútoch prvá bezbariérová bytovka.

 

Ľudia z okolitých panelákov podpisovali petície, že oni sa nebudú dívať na takých ľudí. Kedysi to bolo veľmi tvrdé a veľmi kruté. Ďalšou bariérou v ľudskom myslení, ktorú nie a nie prekonať je, že človeka, ktorý má nejaký druh hendikepu, či už telesný, zrakový, sluchový alebo rečový, si ľudia automaticky asociujú s tým, že musí mať nevyhnutne aj mentálne postihnutie. Prejavuje sa to tak, že sa s tým človekom nezačnú baviť ako so seberovným, ale volia napr. jednoduchšiu formu rozprávania, alebo ho úplne odignorujú. To sa človeka s hendikepom môže nielen dotknúť a uraziť ho to, ale môže ho to aj veľmi odradiť a spôsobiť komplexy menejcennosti.

 

Stretávam sa pri poradenstve s tým, že napr. ľudia po mozgovej príhode, ktorý trpia určitou vadou reči, radšej nechávajú jednať za seba iných ľudí len preto, že sa boja, že na nich nebudú mať pracovníci na úradoch toľko trpezlivosti, aby mohli vysloviť svoju požiadavku. Z tohto dôvodu sa ľudia so zdravotným postihnutím často utiahnu do úzadia. Nemyslím si, že by tie bariéry vznikali z nejakej zlomyseľnosti. Pramenia skôr z nevedomosti, ľuďom chýbajú základné informácie, chýba osveta.

 

Vo všeobecnosti sa ale dá povedať, že v tejto oblasti za tie roky nastal nejaký posun pozitívnym smerom?

Tie posuny nastávajú. Spoločnosť už akceptuje to, že ľudia s hendikepom tu sú, ale nerešpektuje ich práva. Existuje veľa nadácií, mnohé televízie robia benefičné koncerty, ale všetko je to na úrovni charity, teda pomoci, kde človek s hendikepom  je vnímaný ako objekt, nie ako subjekt. A toto je tiež veľmi skresľujúce. Pomôcť - áno, ale zobrať za rovnocenného človeka- nie. Stačí sa zamyslieť, s koľkými ľuďmi s rôznym druhom postihnutia ste sa v živote stretli na nejakých lukratívnejších pracovných postoch. Je to mizivé percento. Stretli ste niekedy psychológa na vozíku, právnika na vozíku alebo nevidiaceho pedagóga, poslanca? Bariéra je vo vedomí ľudí, nedokážu si uvedomiť, že aj človek, ktorý má nejaký hendikep, môže mať rovnaké túžby a ambície ako zdraví ľudia a môže sa im svojim spôsobom a kvalitou života vyrovnať.

 

Nie je to aj o tom, že sa mnohí kvôli spomínaným bariéram možno vzdajú svojich ambícií?

Myslím si, že zo strany ľudí s hendikepom je tá snaha napredovať dosť veľká. V minulosti mali mnohí ľudia so zdravotným znevýhodnením dokončenú len základnú školu, teraz naopak veľmi veľa takýchto ľudí má ukončené vysokoškolské vzdelanie. Žiaľ, len málo z nich sa uplatní na postoch v odbore, ktorý vyštudovali. Zamestnávatelia majú veľmi veľké predsudky voči človeku s hendikepom, či si dokáže danú funkciu zastať a či si dokáže plniť svoje povinnosti kvalitne. Štatistiky ukazujú, že veľmi veľa ľudí so zdravotným postihnutím je pasívnych, ale je to chladná štatistika, ktorá nehovorí o všetkých spomínaných faktoroch, o ktorých sa rozprávame v tejto sérii rozhovorov. Je to množstvo problémov, s ktorými človek zápasí, od presunov, cez dopravu a architektonické bariéry až po spomínané predsudky.

 

Dá sa hovoriť o nejakom rozdiele vo vnímaní predsudkov u ľudí, ktorí sa so zdravotným postihnutím narodili a u tých, ktorí nadobudli nejaký hendikep počas života?

V tomto zohráva veľmi dôležitú úlohu rodina. Je to o tom, aký postoj k takémuto človeku zaujmú rodinný príslušníci, či ho podporujú a správajú sa k nemu prirodzene, alebo volia cestu ľútosti, úľav od plnenia bežných povinností. Určite to záleží aj od temperamentu človeka, od jeho hodnôt a životného štýlu. Je ťažko povedať, ktorí sú na tom lepšie. Napr. človek, ktorý v minulosti chodil a nebol imobilný, má možno väčší predpoklad vžiť sa do nedostatkov, ktoré v spoločnosti existujú a je možné, že je bojovnejší. Na druhej strane, ale poznám aj ľudí, ktorí majú od narodenia vážne diagnózy a napriek tomu bojujú, sú zamestnaní, majú svoje rodiny, vychovávajú svoje deti. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby rodina podporila človeka s hendikepom v tom, aby sa vzdelával. Je to pre neho obrovský posun v mnohých oblastiach. Nadobudne rozhľad, sociálne a komunikačné zručnosti. Ak sa aj hneď neuplatní na trhu práce, znamená to veľa pre jeho osobnostný rozvoj.

 

Hovorili sme o potrebe osvety. Akú úlohu v informovaní ľudí zohrávajú médiá? Máte pocit, že sa týmto témam venuje dostatočná pozornosť?

Skupina ľudí s hendikepom je minoritná, preto v porovnaní s témami, ktoré sa týkajú celej spoločnosti sa tomuto venuje málo pozornosti. Navyše médiá často podávajú skreslené informácie o spôsobe života ľudí s hendikepom. Myslím, že masmédiá by sa tejto problematike mali viacej venovať a poskytovať objektívne informácie, aby sa hľadali nejaké spoločné cesty ako niečo urobiť tak, aby to bolo čo najviac v prospech ľudí. Sú bariéry, s ktorými sa ťažko hýbe, pretože sú finančne nákladné, ale odbúrať bariéry v mysliach ľudí, to nestojí nič, je to len o ochote človeka rešpektovať toho druhého ako takého. A ako hovorí sociálna inklúzia, byť iný je normálne, no kým sa toto nestane nejakým mottom v spoločnosti dvoch skupín -minoritnej a majoritnej , tak to bude stále ťažké.

 

Robí sa v tomto smere nejaká osveta na školách?

Myslím si, že nie. Viem, že niekde sa robia také projekty, že privedú ľudí s hendikepom na základné alebo stredné školy, aby mohli deti s nimi komunikovať a mali živý kontakt, ale či je takáto téma zaradená do učebných osnov v rámci etickej výchovy alebo náboženstva, to neviem. Bolo by úžasné, keby také niečo fungovalo. Máme naozaj čo robiť, lebo táto oblasť je na Slovensku v úzadí a myslím si, že kým sa nebude robiť väčšia osveta pre zdravú populáciu, ako sa má pristupovať k ľudom s hendikepom, tak sa situácia bude len ťažko meniť. Naše predsudky nám bránia predstaviť si nepredstaviteľné, myslíme si, že to, čo si nevieme predstaviť, nemôže existovať.

 

V tejto prílohe vám prinášame rady, ako by sme sa k ľuďom s rôznymi druhmi hendikepov mali správať a ako by sme s nimi mali vhodne komunikovať. 

 

Autor: Mira Kováčová © Autorské práva sú vyhradené

Miroslava Kováčová

Editorka Turiec Online