nedeľa, 22 február 2015 21:15

Koncom roka si pripomenieme 200 rokov od narodenia Ľudovíta Velislava Štúra

Slovenská národná knižnica prezentuje umenie európskych knižných tvorcov 15.storočia Slovenská národná knižnica prezentuje umenie európskych knižných tvorcov 15.storočia

Ruku na srdce – koľkí z nás by si vydýchli, keby sme v slovenčine používali len  jedno „i“ a nie aj „y“?  Nikoho by netrápili vybrané slová, nominatív množného čísla, mi/my, oni/ony, psy ani psi, vtáci ani vtáky. A tak sme boli blízko....stačilo ponechať v platnosti kodifikáciu spisovného jazyka Ľudovíta Štúra z roku 1848.

 

Depozity Slovenskej národnej knižnice (SNK) ukrývajú bohatý osobný archív tohto politika, historika, jazykovedca a kodifikátora spisovnej slovenčiny. V rámci projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA) ponúka SNK viaceré z týchto historicky hodnotných dokumentov v digitálnej podobe.      

 

„Koncom roka si pripomenieme 200 rokov od narodenia Ľudovíta Velislava Štúra, kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, spisovateľa, učiteľa, novinára, poslanca uhorského snemu a nositeľa mnohých ďalších zvučných prívlastkov. SNK sa pri tejto príležitosti snaží čitateľom ponúknuť to najlepšie z našich depozitov,“ zdôraznila generálna riaditeľka Katarína Krištofová. Pri úprave pravopisu sa aj Štúr pridŕžal známeho „píš ako počuješ“. Nepoužíval y-ý, všade sa písalo len i/í. Miesto ä sa písalo a alebo e (žrieba, najme), nepoznal ľ, len l (lavá noha). Štúrovská slovenčina všade graficky vyznačovala rozdiel medzi zvukmi d, t, n, l (něděla,), ô sa písalo ako uo. Dvojhlásky ia/ie sa písali ako ja, je, dôsledne sa dodržiaval rytmický zákon a nepísalo sa „mal, povedal, písal,...“ ale „mau, povedau, písau,.“ Štúr si vzal za základ stredoslovenské nárečia, ktoré boli najrozšírenejšie a najpoužívanejšie zo všetkých slovenských nárečí. Teda mali najväčšiu šancu zakoreniť sa a prežiť aj medzi príslušníkmi iných nárečí.

 

Dôvodom, prečo sa Ľudovít Štúr tak veľmi snažil dať slovenskému ľudu spisovný jazyk bolo, aby ho pozdvihol sociálne i kultúrne. To však mohol urobiť len vtedy, keď pre ľud vypracuje dôkladný národný a politický program. No a presvedčiť ich mohol len v jazyku, ktorý by zjednocoval všetky spoločenské skupiny a triedy. Na to čeština, ktorú dosiaľ používala slovenská evanjelická cirkev a evanjelickí vzdelanci ako spisovný jazyk, nestačila. Po systematickej práci našich národovcov sa preto zišiel 11. júla 1843 Štúr s M. M. Hodžom na fare u manželov Hurbanovcov v Hlbokom a uzákonili spisovnú slovenčinu... Áno, práve u tých manželov - Jozefa Miloslava Hurbana a našej prvej ochotníckej herečky Aničky Jurkovičovej, ktorých svadbu Štúr označil za „Hurbanov pohrab“.

 

Aby Štúr podporil zavádzanie jazyka do praxe, vydal Slovenskje národňje novini a diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a Nauka reči slovenskej (1846). V Nárečja slovenskou.... odôvodnil potrebu kodifikácie slovenčiny: „Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom! Vitaj nám sto ráz, ty verná družica Slováka, ktorá za roveň jeho Váhu hneď prudko trieliš a udieraš silne ako on o veličizné skaliská i zalomcuješ srdcom, hneď sa nesieš bystro i ako keď Váh pohráva sa s kamenčekmi i pošumieva po nich, ľúbezne gagotáš a hneď zas ideš ticho a vážne ako Váh náš v údoliach úzkych hlbočinami a pláňami  i ako on tam podunieva a oči naň hľadiaceho potichučky zaberá, ticho so sebou pojímaš i srdce ukolembáš: oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša! Ľud teda náš slovenský, pre ktorý my hlavne pracujeme, mali sme pred očami pri urobení kroku tohto, vezmúc jeho vlastné nárečie a nie dosiaľ užívanú spisovnú reč k písaniu kníh našich,“ píše v knihe.

 

Veľmi veril v „svoju“ slovenčinu – vydával knihy a príručky, organizoval agitačné cesty po Slovensku, obhajoval používanie len „i“. V liste Martinovi Hamuljakovi zo 16.marca 1846 píše o víťazstve novej spisovnej slovenčiny: „Víťazstvo veci slovenskej je i víťazstvo Vaše, a pád tejto je i Váš pád! Jestli, čo už teraz pevňe verím, Slovenčina zvíťazí, Vaše, t.j. bratkou katolíkou odstúpeňja od češtini je tímto ospravedlňenuo a oslávenuo...Jestlibi ale Slovenčina, čo vjac ňeverím, padla, odstúpenja Vaše od česťiny, bude sa len vždi považovať ako dosiaľ od protivňíkou nášho odtrhnuťja a od Čechistou sa bude i na ďalej zatracuvať.“

 

Začiatkom roka 1850, po revolúcii, sa Štúr snažil presadiť slovenčinu ako úradnú reč v slovenských stoliciach. V októbri 1851 sa zúčastnil v Bratislave porád o reforme spisovnej  slovenčiny, na ktorých sa bernolákovci a štúrovci dohodli „na jednotnom slovenskom spisovnom jazyku podľa kodifikácie Ľ. Štúra, avšak s úpravami v pravopise, hláskosloví a tvarosloví podľa zásad M. M. Hodžu a M. Hattalu“. O necelý rok neskôr vyšli pravidlá v príručke Krátka mluvnica slovenská (M. Hattala, 1852) a zjednodušene povedané - odvtedy Slováci definitívne používajú „tvrdé a mäkké i“.

 

Autor: Mgr. Katarína Mažáriová © Autorské práva sú vyhradené

pošli na vybrali.sme.sk
Ohodnotiť túto položku
(3 hlasov)
Matej Bórik, MBA

Šéfredaktor Turiec Online | blog SME, LinkedIn, Twitter

  • Turčianske zvesti
  • Teplické zvesti
  • Vrútočan

Ďakujeme našim partnerom
za podporu Turiec Online



SKD
Viena international
Barmuseum
Mestská scéna Martin
Vinotéka Sommelier