Skip to main content
© , METRO
Tvoríme úspešné príbehy
a komunikačné stratégie
www.projektmetro.sk

PhDr. Katarína Grichová: Na jednoduché problémy sa hľadajú zložité riešenia

Autor: PhDr. Katarína Grichová: Na jednoduché problémy sa hľadajú zložité riešenia
Foto: PhDr. Katarína Grichová: Na jednoduché problémy sa hľadajú zložité riešenia
Uverejnené: 08. marec 2015

Kým v predchádzajúcom režime nemohli deti so zdravotným postihnutím študovať na bežných školách, dnes sa rodičia môžu slobodne rozhodnúť, do akej školy svoje dieťa umiestnia.

 

Situácia sa zmenila, no aj aktuálny stav so sebou nesie mnohé úskalia. Aké sú výhody a nevýhody škôl s integrovaným programom v porovnaní so špeciálnymi školami a akú rolu v procese vyučovania zohrávajú špeciálni pedagógovia a pedagogickí asistenti? Odpovede na tieto otázky nájdete v nasledujúcom rozhovore s PhDr. Katarínou Grichovou.

 

Ako hodnotíte zmeny týkajúce sa detí so zdravotným postihnutím, ktoré za uplynulé roky nastali v školstve?

 

V predchádzajúcom režime mali deti a mládež s ťažkým zdravotným postihnutím zakázané študovať na školách so zdravými deťmi. Bez ohľadu na to, či boli po intelektuálnej stránke v poriadku alebo nie, boli segregované. V jednotlivých mestách boli vybudované špeciálne školy od materských až po stredné školy. Bolo to veľmi ťažké, pretože deti v malom veku museli cestovať ďaleko od domova a trpeli odlúčením od rodiny. Na stredných školách to už bolo prirodzenejšie, lebo aj zdravé deti chodili na internáty.

 

Po zmene režimu nastala extrémna zmena s tým, že zo segregácie sa prešlo na integráciu. Začali sa zriaďovať školy s integrovaným programom, s individuálnym študijným plánom. Čo sa týka segregácie a integrácie, najnovšie sa nabieha na sociálnu inklúziu. Kým pri integrácii bolo dieťa nazývané žiakom so špeciálnymi výchovnými potrebami, boli preň robené individuálne študijné plány a používali sa pri jeho výučbe špeciálne pomôcky, aktuálne sa presadzuje trend sociálnej inklúzie, ktorá sa naopak vracia k pôvodnému názoru, že aj pri výučbe detí s ťažkým zdravotným postihnutím je treba využívať prirodzené metódy a k tým špeciálnym pristupovať iba v tom prípade, keď naozaj nie je možné využívať bežný prístup.

 

V čom sa školy s integrovaným programom líšia od bežných škôl? Akú rolu tu zohráva pedagogický asistent?

 

Pokiaľ chce mať škola štatút integrovanej školy, musí mať zamestnaného špeciálneho pedagóga a školského psychológa. Treba tu spomenúť aj školskú asistenciu, ktorú vykonáva pedagogický asistent. Na tento druh asistencie má nárok dieťa, ktoré je ťažko zdravotne postihnuté a je odkázané na pomoc pedagogického asistenta počas vyučovacieho procesu. Žiaľ, v školskom zákone sú práve v definovaní povinností pedagogického asistenta veľké medzery. Nie je tam totiž zakomponovaná pomoc pri samoobslužných činnostiach. To znamená, že pedagogický asistent slúži dieťaťu od materskej školy až po strednú, aby zvládalo bežný vyučovací proces, no nie je tam zakomponované, že mu má pomáhať aj počas prestávok, keď je potrebné pomôcť mu pri toalete, pri podávaní jedla, pri pitnom režime.

 

To považujem za veľkú krutosť voči deťom. Pri pracovnom aj pri osobnom asistentovi to zakomponované je. Keďže k tomu neexistujú žiadne metodické pokyny, riaditelia škôl nemôžu od pedagogických asistentov vyžadovať, aby tým deťom pomáhali. V praxi sa to rieši tak, že matky nepracujú a cez prestávky chodia do školy, aby svojmu dieťaťu pomohli. To obmedzuje ich možnosť zamestnať sa aspoň na polovičný úväzok. Ďalšou veľkou legislatívnou medzerou je, že finančné krytie miest pedagogických asistentov je schvaľované na kalendárny rok a nie na školský rok. Čiže je potrebné v septembri podávať nové žiadosti a k 31. decembru sa rodič trasie, či rozpočet vyčlení dostatok finančných prostriedkov, aby ich dieťaťu bol opätovne poskytnutý pedagogický asistent. Všetky tie peripetie musia rodičia absolvovať rok čo rok, po dobu celej školskej dochádzky.

 

Je s umiestňovaním detí so zdravotným postihnutím do škôl problém? Aké sú možnosti v Martine a okolí?

 

Napriek tomu, že od zmeny spoločenského režimu prešlo 25 rokov, školská integrácia má v sebe veľké medzery. Často sa rodičia detí s ťažkým zdravotným postihnutím stretávajú s problémom prijatia ich dieťaťa na bežnú školu. O tom, či ich dieťa bude prijaté do školy, ktorú si vybrali rodičia, rozhoduje riaditeľ školy. Povinnosť prijať ho má len tá škola, pod ktorú spadá v rámci trvalého pobytu. Najväčšie problémy zažívajú rodičia, ktorých deti sú počas vyučovacieho procesu odkázané na pomoc pedagogického asistenta. Základných škôl s integrovaným programom pre deti s ťažkým zdravotným postihnutím je v Martine niekoľko. Napríklad základná škola P. Mudroňa, Základná škola Hurbanova. Okrem spomínaných škôl sú aj špeciálne školy, a to na sídlisku Sever a v Záturčí. V blízkom okolí je to základná škola v Príbovciach. Umiestnenie dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím do predškolského zariadenia je veľký problém. Keďže rodičovský príspevok môže rodič dieťaťa so zdravotným postihnutím poberať až do šiesteho roku veku dieťaťa, deťom v predškolskom veku nechcú prideľovať pedagogických asistentov.

 

Ako je to so štúdiom na vysokej škole? Aké odbory si študenti so zdravotným postihnutím vyberajú najčastejšie?

 

Niektoré vysoké školy sú vybavené aj špeciálnymi pomôckami – počítače s programom pre nevidiacich. Vysoké školy majú bezbariérové vstupy, výťahy. Mladí ľudia so zdravotným znevýhodnením majú slobodnú voľbu vysokoškolského odboru, ktorý by chceli študovať .Je to ponechané viac-menej na ich vlastnom uvážení a sebakritike, ale samozrejme, človek, ktorý nemá zdravé ruky, alebo je nevidiaci, nemôže študovať napr. medicínu alebo ošetrovateľstvo. Vždy je potrebný aj posudok od lekára.

 

V čom vidíte hlavné výhody a nevýhody integrácie?

 

Treba povedať, že sú tu extrémy. Najprv to bola segregácia, rodičia nemohli dieťa so zdravotným postihnutím umiestniť do bežnej školy. Po zmene režimu prišiel nový boom- integrácia. Nikto sa nepýta tých detí, žiakov,  študentov, čo by bolo pre nich z hľadiska ich vývoja lepšie. Ja som chodila na bežnú základnú školu, špeciálnu strednú školu a na bežnú vysokú školu, takže z vlastnej skúsenosti to viem posúdiť a nedopustím na roky, ktoré som strávila počas stredoškolského štúdia, aj keď to bola špeciálna škola. Ide o to, že sme minoritná skupina a keď má byť jedno postihnuté dieťa medzi davom zdravých detí môže sa stať, že sa psychicky utiahne do seba. Vždy tam budú pohľady, posmešky, šikana.

 

Myslím si, že to tomu dieťaťu môže viac uškodiť než pomôcť. Nás bola v tom malom zariadení masa a boli sme majoritou. Pedagógovia boli v menšine a tým pádom nás naučili normálne žiť.  Bolo nás v ročníku 14 a okrem dvoch sme všetci zamestnaní. Pár rokov dozadu, keď sa integrácia vo veľkom spustila, tak na to neboli pripravené podmienky. Nemyslím len tie architektonické, ale aj tie psychické. Učitelia nevedeli, ako sa majú k takýmto deťom správať. Fungovali na báze ústupkov, deti s hendikepom s nimi vedeli manipulovať, čo nemalo dobrý vplyv na zdravé deti.

 

Ako by teda podľa vás malo vyzerať vzdelávanie detí s hendikepom? Čo by bola tá správna cesta?

 

Povedala by som, že najhoršie v tejto dobe je, že na jednoduché, prirodzené problémy, sa hľadajú veľmi zložité spôsoby riešenia. Pritom treba vychádzať z jedného, že existuje len jeden druh človeka, bez ohľadu na to, či je zdravý, alebo má hendikep. Potrebný je vždy normálny prirodzený prístup. Keď má dieťa v školách s integrovaným programom vybudované nejaké výhody, tak keď skončí školu a príde do bežného života, nebude vedieť fungovať. A v tomto vidím výhodu špeciálnych škôl. Bola to lepšia príprava na reálny život, lebo čo nemáte v rukách, v nohách, musíte mať v hlave – teória pedagógov na špeciálnej škole, ktorú som navštevovala. Teraz sa pre deti robí priveľa a hoci im to v období školskej dochádzky pomôže, je to len dočasné.

 

V skutočnosti im to môže ublížiť. Keď takéto dieťa vyjde zo školy do normálneho života, tam už nikto nebude prihliadať na to, či má alebo nemá hendikep. Budú sa pozerať na to, čo dokáže. Keď je dieťa od samého začiatku neustále obklopené dospelými ľuďmi - rodičmi, pedagogickými asistentmi - nenaučí sa riešiť rovesnícke problémy, nenaučí sa prekonávať prekážky. V bežnom živote sa nebude stretávať s ľuďmi, ktorí majú vyštudovanú špeciálnu pedagogiku, psychológiu. Ja som prešla špeciálnou školou a keď som nevládala, tak bola vyzvaná moja spolužiačka, aby mi pomohla. Nikto to v tej dobe nebral tak, že profesor zneužíva druhého študenta. Bolo to robené prirodzene. Tým pádom sa tam učilo aj prosociálnemu správaniu ostatných študentov. Neexistovali pedagogickí asistenti, každý mal rovnaké podmienky a fungovalo to. Mnohé veci sú umelo vytvorené. Keď je v triede 20 zdravých detí a učiteľka, tak to, aby nepomohli jednému spolužiakovi s hendikepom nachystať pomôcky či zapísať poznámky, považujem za nafúknuté. Fungoval zdravý rozum a nebolo ku všetkému treba množstvo posudkov a potvrdení.

 

Autor: Mira Kováčová © Autorské práva sú vyhradené


Reklama

príbuzné témy

Reklama