sobota, 11 júl 2015 23:26

Malofatranská 50ka: Alebo každá 50ka je originál, ale len MF je kráľovná!

Ohodnotiť túto položku
(6 hlasov)
Malofatranská 50ka: Alebo každá 50ka je originál, ale len MF je kráľovná! Malofatranská 50ka: Alebo každá 50ka je originál, ale len MF je kráľovná!

Už som tých originálov prežil asi sedem, ale poviem vám, že každá 50ka je iná, osobitá. A o tej našej  Malofatranskej to platí 50-násobne! Tí, ktorí ste ju tento rok vyskúšali, viete asi o čom budem teraz písať. (Pri) veľa slnka, (pri) veľa minerálov skvapalnených na našom vonkajšom obale a zase rýchlo vyparených späť do vesmíru :)

 

Najskôr trošku faktograficky. Tretí ročník diaľkového turistického pochodu a horského ultrabehu Malofatranská 50ka a 100ka sa uskutočnil v dňoch 4. a 5. júla 2015 na hrebeňoch Malej Fatry, pričom trasa 50km trate, ktorej som sa mal tú česť zúčastniť, mala prevýšenie +3.800/-3.900m a dĺžku 50km. Druhou možnosťou bola 104 km dlhá trasa s prevýšením +6.541/-6.272m. Viac oficiálnych informácii môžete nájsť tu: www.mf100.sk. Ďalej už budem pokračovať len neoficiálne :)

 

Takže vám to zrekapitulujem pekne od začiatku. Keď som zistil, že koncom mája sa znovu rozbehla registrácia (MF50 som prvý krát skúsil minulý rok), moja tepová frekvencia úplne bezdôvodne stúpla a Facebook začal posielať správy mojím obvyklým spolupáchateľom (priateľka Nika, Paľo, Maťa a ďalší vytrvalci), ktorí, sám nechápem prečo, sa všetci prihlásili. Zrazu je tu začiatok júla a ja z Ljubljany naberám smer Slovensko. Proviant nakupujem v Bratislave a v piatok večer sa stretávam so všetkými spolupáchateľmi na parkovisku v Terchovej. Registrácia prebieha podľa plánu, dávame si radler a pripravujeme stratégiu na deň D. “Hlavne nech nie je na hrebeni veľmi teplo“ .. ako často si ďalší deň na túto vetu spomeniem.

 

Noc bola nepokojná, to asi mozog vycítil, čo sa chystá a tak si prehrával obrázky z minulého ročníka

 

Budík (4:40), nasadáme s Nikou a Maťou v Martine do auta a za chvíľku sme už v Strečne. Tu pod hradom, kúsok od cieľa nechávame auto. Keby ste náhodou nevedeli, tak v sobotu o 5tej ráno môžte vo Váhu namiesto zakliatej panny a divného Janka vidieť celkom veľa rybárov. Ale naspäť k závodu, lebo my už s pocitom ako “krásne je takto zavčasu ráno“ utekáme cez most do Nezbudskej Lúčky, odkiaľ nás Matin priateľ vezie na štart do Terchovej (fest díky za logistickú podporu!).

 

Do Terchovej prichádzame práve včas (5:40)

 

Ranná káva sa pýta von a ja ostávam prekvapený, lebo rad na pánske záchody je dlhší, ako na tie dámske (žeby väčšia nervozita?). Pár minút pred štartom sa stretávame celá skupina: ja s Nikou, Maťa, Paľo, Maťa a Martin (kamaráti z Krakowa) a Nikiny kamaráti Braňo a Maťo. Zaželáme si všetko dobré a kedže fujara, ktorá mala ohlásiť štart už dohrala a cez mikrofón dostávame od organizátora pokyn štartovať, vyrážame na trať. Ak ste v Terchovej v to krásne sobotné ráno o 6:00 neboli, tak ste sa pripravili o zážitok stretnúť 281 dobrodruhov, bežiacich cez nafúknutú štartobránu smer Vrátna.

 

Beh nám dlho nevydrží a tak prechádzame do rýchleho kroku. Že sme mali ale radšej po tej asfaltke bežať pochopíme, až keď prídeme k odbočke na Boboty, kde sa už pod reťazami vrtí celkom veľký vláčik pretekárov. Tak si chvíľu postojíme a utrieme prvé kvapky potu :) Na Boboty a prvú kontrolu pokračujeme pekne v zástupe. Z vrcholu už vidno Veľký Rozsutec (“Ach už tak stáť na ňom!“). O 7mej je ešte príjemne chladno a tak z Bobotov bežíme do sedla Vrch podžiar. Cestou pózujeme traťovým fotografom a v dobrej nálade prichádzame do Štefanovej.

 

 

Odbočujeme vľavo a svižným tempom pokračujeme do sedla Medziholie. Cestou stretávame prvých turistov, ktorí len neveriacky pozerajú na mihajúce sa kompresné ponožky :) V Sedle Medziholie je pripravená kontrola a perfektná občerstvovačka. Konzumujem v poradí: melón, avokádo, pomaranč, voda, magnézium, hroznový cukor, avokádo. A už pokračujeme ďalej na Veľký Rozsutec. Zástup pretekárov za občerstvovačkou je značne redší. Keď sa vynoríme z lesa, prvýkrát mi naplno dochádza, že tento rok to nebude ani tak  závod s časom, ako (ne)skutočný závod so slnkom. Na mobile svieti 9:00 a teplo už znesie aj to naše Turčianske FEST.

 

Veľký Rozsutec zo Stohu

 

Na skalkách cestou na Veľkým Rozsutec predbiehame turistu so psíkom, krorý sa nevie dostať cez miesto s reťazou. Minulý rok sme dali tento závod aj s Nikyným “pánompsom“ Okim a 50ku dokončil s veľkým prehľadom (tesne pred cieľom ešte myši naháňal). Chýba nám tu. Ani neviem, ako sa to stalo, ale už sme na Veľkom Rozsutci. Na vrchole nechávame Maťu, ktorá tu chce zapáliť sviečku za Maroša. Áno, už je to presne dva roky, čo ho odtiaľto vytrhol ten nešťastný blesk. Určite nám teraz drží zhora palce a klepe si na čelo, čo to zase stvárame.

 

Cestou z Veľkého Rozsutca nastáva klasická dilema, či ísť cez kosku vrchom alebo spodkom, tentokrát pokračujeme vrchom. Paľo robí ďalší “výpad“ a uniká nám z dohľadu. V snahe znížiť odstup, zrýchlim, ale až tak, že letím s veľmi tvrdým dopadom, lámem paličku a ostanem chvíľku otrasený sedieť. Počkám teda na Niku s Maťou a spolu zbiehame do Sedla medzi Rozsutcami. Ďalej pokračujeme tým krásnym zbehom až smer Príslop nad Bielou. Tu na kontrole čelím výzve organizátora: “borovičku alebo olivy“.. vyberám si samozrejme olivy :) Cez pekný lesík sa vraciame zase na konrtolu s občerstvovačkou do sedla Medziholie.

 

Organizátori majú krátkodobý výpadok v zásobách vody, tak sa postavím do hadíka a čakám na Landrover horskej služby, čo nám do 10 min doručí túto (nielen dnes) vzácnu komoditu. Paľo s Nikou ešte majú nejaké zásoby a tak nečakajú a vyrážajú ďalej. Lúčime sa a netušíme, že sa (ne)uvidíme až v cieli. S Maťou teda počkáme na vodu, nabalíme jogurtové musli tyčinky a vyrážame. Teda Maťa naozaj vyráža, ale mňa chytá dnešná malá–veľká nevoľnosť. Motivujem sa, že prvá tajná kontrola je na konci lesa, potom už len kúsok a vrchol Stohu bude na dohľad. Veď minulý rok nám to tu tak pekne šľapalo. Kontrolu som nejako ešte zvládol, ale Stoh je tentokrát nekonečný. Prvýkrát sa dnes modlím, aby ten malý mráčik zakryl slnko. Stalo sa (vďaka!) a na Stoh som došľapal v krásnom tieniku.

 

Hlavne sa nezdržovať“ a tak rýchlo pokračujem

 

Dole mi to dnes celkom ide, takže skoro celú cestu smer Chrbát Stohu zbieham, až sa mi podarí dobehnúť Maťu. Akonáhle sa však terén smerom na Poludňový Grúň dvíha, moje problémy sú zase bezpečne so mnou. Skúšam piť vodu, aplikujem hroznový cukor aj energy tyčinku, skúšam počítať tyče zimného značenia, rátam si kroky, spievam piesne všetkého druhu, žánru a chuti, ale nič nepomáha (ani moja obľúbená ‘Čo sa stalo nové v tom Terchovskom dvore’). Neviem ako sa mi podarilo dostať sa na Poludňový Grúň, ale pristihnem sa, že rozmýšľam, ako čo najrýchlejšie ukončím toto dnešné trápenie. A slnko si páli a páli. V protismere míňam tony šťastných turistov, rodinky s malými deťmi a občas sa mi podari dešifrovať ten ich zvláštny výraz, že: “Čo sú toto za blázni v kompresných ponožkách a s malými batôžkami, čo ich stretáme celý deň?“ Ale aby to nebolo úplne kritické, tak niektorí aj pekne motivačne povzbudzujú!

 

Maťu mám stále na dohľad a táto vzdialená blízkosť na nekonečnom hrebeni mi veľmi pomáha. Demotivujú ma ale červené značky “Strečno: 8hod“. Mobil už ukazuje 13:00 a ja vediem vnútornú diskusiu, prečo som dnes taký pomalý. Takýmto tempom veľmi nemám šancu stihnúť závod v časovom limite do 21:00. A prichádza ďalšia nestrávená tyčinka. Vodu už nemôžem ani vidieť a mám pocit, že keď pijem, som ešte viac smädný. Smerom hore už pravé stehno hlási kŕče. “Kedy sa toto dobrodružstvo skončí“?! Našťastie sa dostávam za Steny a nasleduje rovinka, aaaale že aký to luxus. Kúsok ďalej už čaká Sedlo za Hromovým a odbočka na Chatu pod Chlebom. Čo mi dnes ešte stále ide, to je cesta dolu a tak skúšam pritlačiť a síce neverím, ale naozaj zase bežím. Predbieham zase Maťu a letím na Chatu pod Chlebom, kde nás čaká naše prvé vrcholové družstvo: Nika s Paľom. Ako na potvoru však odchádzajú asi 2 min pred mojím príletom.

 

 

V polomŕtvom stave si na občerstvovačke vypýtam zeleninovú polievku (fakt nemala chybu!) a vypijem asi liter jonťáku. Môj organizmus hlási stav ohrozenia a vyžiada si vodorovnú polohu. V tieni zatváram oči a len matne vnímam ako Maťa zdraví rodičov domov cez webku :) A už sa strácam úplne. Spím asi 10-15 min ... a ... som späť. Dohodnem s Maťou, že skúsim ešte dôjsť do Snilovského sedla a potom buď odbočím na lanovku alebo sa budem biť so slnkom až do úplného konca

 

Koľkokrát som šiel tento hrebeň z Chaty pod Chlebom“? Neviem presne, a je to vlastne rečnícka otázka, takže nepotrebuje ani odpoveď. Ale aby ste vedeli, tak som to šiel určite veľakrát: v teniskách, na tuleních pásoch, v noci s čelovkou, v búrke a aj v pekelnom teple, presne takom ako dnes. V duchu si rekapitulujem, čo ma ešte neminie: už mám za sebou 2.800 vertikálnych metrov a 30km, takže ešte 1.000m hore a 20km ďalej. “Uf, veď to už je vlastne iba kúsok, tak pomeee“ (dík Dominika)!  Spánok mi výrazne pomohol a na rovinkách dokonca občas vediem naše druhé vrcholové družstvo, lebo prvé je už asi hodinu pred nami.

 

Výstup na Malý Kriváň

 

 

Terén ide hore a zase začínam cítiť, že to dnes úplne nejde, aj keď teraz to už tak nebolí. Tesne pred vrcholom stretávame kamarátku Danku. Aaaach, Danka sa usmieva a rozpráva nám ako poskytuje “support“ účastníkom tohto MF zájazdu celučičký deň a že na hrebeni sa šíri správa, že už cestujem lanovkou dolu. “Ale kdeže, som ešte stále tu“ a spolu s Maťou od Danky dostávame veľkú nádielku pozitívnej energie, studenej vody a opaľovacieho krému :) Zase neviem ako, a už sme na Malom Kriváni.

 

Slnko je už nižšie a začína fúkať vietor. Ide sa lepšie a zbiehame z hrebeňa do Sedla pod Suchým, kde na nás čaká posledná 160m (skoro) vertikálna stena. Do sedla sa dostávam trošku pred Maťou a tak si ľahnem a naberám silu. Docháza mi jonťák, ale povzbudzujem sa, že značka indikuje na vrchol len 30min. “Veď to je ako Ordinácia v ružovej záhrade bez reklám!“ Ale už je tu Maťa a tak všetci aj s Dankou začíname stúpať. Na moje počudovanie sa mi konečne podarí chytiť tempo a síce pomaly, ale bez prestávky sa dostávam na vrchol Suchého. Ovácie v podaní Danky a Mati, ku ktorým sa pridáva aj Julo (ďalšia koncentrovaná pozitívna energia), proste parádna kombinácia na posledných 10km.

 

Z vrcholu Suchého je to dolu po celom dnešnom dni celkom nášup, ale nohy našťastie stále držia. Ideme pekne v skupinke (nikto neodbieha) až na Chatu pod Suchým. Kontrola na Chate pod Suchým je sympatická, a aj keď ružový jonťák mi až tak nechutí, poctivo sa nadájam a slušne poďakujem.

 

 

A teraz už čím skôr dolu. Porúbané stromy nám spravili cestou na Starý hrad peknú prekážkovú trať (vďaka páni lesníci!) a ako strácame nadmorskú výšku, teplota sa zase zvyšuje. Pod Starým Hradom chce Maťa na asfaltke zase bežať! Trochu teda pobehnem aj ja, ale .. “poďme to radšej zakončiť rýchlou chôdzou“. Zase sme na záver netrafili červenú značku a tak trochu obchádzame. Ale už sú tu domy, víta nás Nezbudzká Lúčka a s Maťou predsa len posledných 100m ešte bežíme! :)

 

CIEĽ. Je 20:15 a ja neverím, kde som

 

Ale áno, môžem potvrdiť, že diaľkové pochody sú hlavne o hlave a ja som sa s tou mojou dnes nakoniec dohodol. A presne ako pred rokom si sadám, dávam radler a s veľkou pokorou a malou závisťou pozorujem tých šialencov, čo pokračujú v ústrety noci na ďalších 50km (MF 100). Pre Maťu to bola dnes prvá 50ka, tak sa ma pýta, či si myslím, že túto nezabudnuteľnú skúsenosť niekedy ocení. Som si istý, že áno a to dokonca už zajtra ráno. Lebo veď endorfíny robia svoje a myslím, že na budúci rok budeme zase tuho rozmýšľať, ako tomuto MF šialenstvu (ne)uniknúť :) Pretože Martinovi a jeho dobrovoľníkom sa podarilo zase pripraviť neskutočne skutočne parádny závod a za to im patrí veľké ďakujem!  Ozaj, po 8ej večer už vo Váhu žiadni rybári nie sú. Asi už uvoľnili miesto tej zakliatej panne a divnému Jankovi :)

 

 

PS: Ešte pripájam jedno dôležité oficiálne upozornenie

 

Vyššie uvedený text nemá v žiadnom prípade slúžiť ako návod a ak sa ním náhodou niekto inšpirujete, autor za to nepreberá žiadnu morálnu ani hmotnú zodpovednosť. PS 2: Za obrazový materiál ďakujem: Julovi, Danke, Paľovi a sebe :) PS 3: A ešte ďakujem všetkým, čo som po ceste stretol a podelili sa s kúskom radosti :)

 

Horám a 50kam zdar!

 

Autor: Michal Miko © Autorské práva sú vyhradené

 

Matej Bórik, MBA

Šéfredaktor Turiec Online | Facebookblog SME, LinkedIn

Doprava v regióne