streda, 25 január 2017 17:43

Vojna nemá ženskú tvár – netradičný pohľad na vojnu v predstavení SKD Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)
Budova Národného domu v Martine, sídlo Slovenského komorného divadla Budova Národného domu v Martine, sídlo Slovenského komorného divadla Foto: Braňo Konečný

Slovenské komorné divadlo Martin uviedlo 13. januára 2017 v slovenskej premiére predstavenie Vojna nemá ženskú tvár. Námet na inscenáciu pochádza z knihy bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexijevič s rovnomenným názvom, v ktorej spisovateľka ponúka nie tak svoje chápanie skutočnosti vojny, ako realitu žien bojujúcich v druhej svetovej vojne.

Aby sa jej  to podarilo, rozhodla sa zbierať hlasy ulice, materiál, ktorý má všade okolo seba.  Doteraz sme počuli len o vojne mužov. Svetlana Alexijevič ponúka nový pohľad. Ženské slová o ženskej vojne. Nie o hrdinoch. Nie o tom, ako jedni ľudia hrdinsky zabíjali druhých.

 

„Písala som dejiny prostredníctvom nikým nepovšimnutých svedkov a svedkýň, jednoduchých ľudí. Ženy nezobrazujú vojnu ako smrť, ale ako život. Museli tam žiť, prispôsobiť sa podmienkam. Keď rozprávajú, spomínajú si na všetko – na vône, na farby. Chcela som, aby sa pred čitateľom neobjavil sovietsky vojak v sukni, ale obyčajné dievča, ktoré spadlo do bahna vojny a napriek všetkému sa snaží prežiť. Rozprávanie o vojne z úst týchto žien nás učí, ako zostať človekom", uviedla v rozhovore pre poľský internetový portál histmag.org autorka knihy a držiteľka Nobelovej ceny za literatúru v roku 2015.

 

Predstavenie režíroval Marián Pecko, v spolupráci s Ivetou Horváthovou, autorkou dramatizácie

 

Kniha bieloruskej spisovateľky sa mu čítala dobre a zároveň ťažko, nie je to čítanie na jeden hlt. Vnímavý čitateľ ju radšej trávi postupne. „Tá knižka hovorí o ľuďoch, o ženách, ktoré prežili peklo. Ony sú tie najpodstatnejšie a ja som si povedal, že aj pre mňa budú najpodstatnejší ľudia, teda v tomto prípade herečky a herci. Najzaujímavejšie a pre mňa najpodstatnejšie je, aby sa oni čo najviac priblížili k tomu, o čom hrajú, o čom v inscenácii hovoríme. Chcem, aby sme počúvali, čo rozprávajú,“ hovorí režisér o príprave inscenácie Vojna nemá ženskú tvár. Každé telo rovnako bolí, každý máme tú istú farbu krvi, a nemôžeme dovoliť, aby sa niečo také zopakovalo.“ Ako posolstvo predstavenia teda vidí pripomienku krutosti, nezmyselnosti vojny a fakt, že nebola len mužskou záležitosťou. A aj v tejto dobe, kedy naša krajina žije v pokoji, chce novým spôsobom, z úst ženy, upozorniť na realitu života, ktorého cena je rovnako vysoká v mieri, vo vojne, v žene a v mužovi.

 

„Cez všetky výpovede v knihe sa ako červená niť tiahne rozprávanie o ženských skúsenostiach s vekom, telesnosťou, pohlavím, láskou. Tieto línie sme si vybrali na sprítomnenie vojnovej encyklopédie ženských duší. Naším cieľom bolo prostriedkami divadla obhájiť témy knihy a ženské hlasy, čo sa nedali umlčať," hovorí Iveta Horváthová, autorka dramatizácie o spôsobe akým poňali príbehy zo života veteránok.

 

 

Naše slovenské herečky, prežívajúce na javisku skúsenosti vojačiek z bývalého Sovietskeho zväzu, vedia svojím hereckým talentom a aj svojou ženskou bytosťou zosobniť bojovníčky, bojujúce na zatiaľ nepreskúmaných vojnových frontoch. Účinkujú Eva Gašparová, Lucia Jašková, Jana Kovalčiková, Ľubomíra Krkošková, Jana Oľhová, Zuzana Rohoňová a Nadežda Vladařová. Všadeprítomný mužský aspekt vojny v predstavení zastupujú Ján Kožuch a Daniel Žulčák.

Gabriela Krchová

Redaktorka Turiec Online

Hľadám a šírim dobré správy z Turca, zaujímam sa o environmentalistiku.