pondelok, 16 október 2017 22:00

Milan Horňák: Turčania majú dva dobré dôvody ísť voliť

Ohodnotiť túto položku
(10 hlasov)
Milan Horňák: Turčania majú dva dobré dôvody ísť voliť Milan Horňák: Turčania majú dva dobré dôvody ísť voliť

Archeológ Milan Horňák, rodák z Turca, prejavil zvýšený záujem o dejepis a históriu už na základnej škole. Vyrastal v obci Bystrička, kde sa už ako chlapec spolu s kamarátmi chodieval hrávať na hrádok. Videli, že sa tam nachádzajú valy, nachádzali postupne črepy a vtedy sa začal o najstaršiu históriu bližšie zaujímať a neskôr sa rozhodol že ju bude študovať.

To, čo sa naučil počas štúdia v Nitre a v slovinskej Ljubljane, sa snažil spoznávať a hľadať v blízkosti svojho domova. Začal si klásť odborné otázky a zistil, že Turiec nie je až tak preskúmaný, ako si pôvodne myslel a, že je tu stále čo objavovať. Takéto boli jeho začiatky. Prvé lokality, ktoré začal skúmať boli Hrádok nad Bystričkou, Sklabinský hrad a hradiská v okolí Belej – Dulice. O práci a záujmoch Dr. Milan Horňáka sa rozprával náš redaktor Matej Bórik. 

 

V súčasnosti sa venuješ intenzívnemu výskumu Turca a jeho lokálnej histórii, povedz nám o ňom viac

 

Systematicky sme sa s kolegami začali venovať Turcu v roku 2011. Vytvorili sme projekt s názvom Prehistorické a pohistorické osídlenie Turca. V tom čase sme začali systematicky skúmať najmä hradiská v Turci, pretože práve v nich sa sústreďoval praveký život. V teréne ich možno najjednoduchšie nájsť, najmä kvôli výrazným opevneniam – valom, ktoré sú dobre viditeľné v teréne. Taktiež sme predpokladali, že práve na hradiskách získame dostatočné množstvo materiálu na to, aby sme mohli pochopiť ako žili naši predkovia. Viete, podstatou archeológie nie je to, aby sme vykopali čo najviac nálezov, ale aby sme na základe tých nálezov dokázali rekonštruovať to, ako ľudia žili v minulosti.

 

Prvý výskum, ktorý robil v roku 2011 v Belej – Duliciach bol na Dulickom hrádku, kde sme skúmali opevnenie a zástavbu hradiska. Postupne sme rozšírili naše aktivity a zamerali sme sa na výskum Katovej skaly nad Sklabinským Podzámkom, okolia Necpál, hradiska Vyšehrad nad Jasenovým, ale najviac času asi venujem priestoru od Sklabine po Rakšu. V tejto časti Veľkej Fatry sa ukazujú nové a nové lokality a nálezy.

 

 

Prednáška na hradisku Vyšehrad o jeho najstaršej histórii

 

To sa dobre počúva, že Turiec je bohatý na archeologické lokality, máš už nejaké konkrétne výsledky z tvojho výskumu?

 

Skoro sedem rokov intenzívnej práce naozaj prinieslo veľa zaujímavého. Ak spomeniem to najdôležitejšie podarilo sa nám pochopiť, ako tu ľudia žili v 1. stor. pred našim letopočtom, teda v období tzv. púchovskej kultúry. Ľudia, ktorí tu prežívali zo starších období neskorej doby bronzovej boli pod značným vplyvom Keltov. Ešte nie tak dávno sme si my archeológovia mysleli, že v tej dobe sa osídlenie koncentrovalo v nížinách, kde sa venovali najmä poľnohospodárstvu a len vyššia vrstva sa konštituovala do vyšších a honosnejších sídiel, pričom v tomto období to mali byť práve hradiská.

 

Našim výskumom, ktorý vykonávame v horách Veľkej a Malej Fatry, sa nám podarilo nájsť 48 hradísk. Keď som začínal, bolo ich známych iba 6. To dokazuje, že za tie roky sme získali množstvo informácií a ukázalo sa, že tí ľudia žili úplne iným spôsobom, čiže nie v kotline, ale v horách. Priestor v horách si upravovali, žili v súlade s prírodou, budovali si tam hradiská, ktoré neboli len sídlom vyššej vrstvy, ale žili v ňom aj menšie komunity. Tie si chránili to najcennejšie, čo mali a tým bol dobytok, bez neho by neprežili zimu. V blízkosti týchto hradísk si vybudovali terasy, na ktorých mali postavené domy, svoje políčka a tam sa odohrával celý ich život. Do doliny pravdepodobne vchádzali len v zimných obdobiach, kedy bol v horách ťažší pohyb a v nižšie položených polohách nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo.

 

Ale z histórie vieme, že táto púchovská kultúra zanikla násilne, čo sa stalo?

 

Podľa spálených horizontov predpokladáme násilný zánik hradísk na širšom priestore Severného Slovenska, a teda aj v Turci. Vojenské aktivity, ktoré sa tu odohrávali súvisia pravdepodobne s rozpínavosťou germánskych kmeňov kráľa Vánnia v prvých desaťročiach 1. stor. nášho letopočtu. Konflikty vznikali, samozrejme, aj medzi susednými kniežatstvami, ktoré boli geograficky oddelené. Vždy tu bol boj o moc a majetok. Turiec bol v tomto období veľmi bohatý. Už v prvom storočí pred n.l. sa tu spracovávalo sa tu železo, ako dokázal náš výskum Mošovciach, obchodovalo sa z juhovýchodnou a aj západnou Európu, ako to dokazujú nálezy spôn a mincí ktorých pôvod môžeme hľadať práve týchto oblastiach.

 

Jedna z tvojich aktivít je aj prezentácia výsledkov prieskumu hradísk v Turci...

 

Informovanie o mojej práci považujem za veľmi dôležité. V Turci spolupracujem s niekoľkými nadšencami, ktorí nás archeológov upozorňujú na zaujímavé lokality a vďaka nim sme bohatší množstvo nových faktov z rôznych kútov Turca. Prednášanie po obciach je zase priestor na diskusiu o lokálnej histórii, kde sa často dozviem o neznámych nálezoch čo sa našli napr. pri kopaní na záhrade, a pod.

 

Nedávno sa uskutočnil archeologický výskum v oblasti bývalého Priora v Martine, čo ste tam našli?

 

To bol veľmi zaujímavý výskum, v mieste ktoré sa právom považuje za jednu z najstarších častí Martina, čo dokazuje aj prítomnosť neďalekého kostola. Pri výskume pod Priorom som bol najprv skeptický čo sa nám podarí nájsť. Keďže sme vedeli, že veľa zničila stavba Priora v 70-tych rokoch. O to viac sme boli šťastní, keď sa nám podarilo nájsť nálezy, ktoré doslova a do písmena dokumentujú celý prierez stredovekého Martina, od najstarších čias, ktoré vieme spojiť práve s písomnou zmienkou z 13. stor. až po najmladšiu históriu. 

 

 

Pohľad na archeologický výskum pri výstavbe OC Prior 

 

Z historického Martina sa veľa nezachovalo, dokonca aj podoba kostola ako ho poznáme, je veľmi ovplyvnená mladšími zásahmi, hlavne tými, ktoré sa udiali na začiatku 20. stor., lebo kostol v roku 1883 zhorel. Pri rekonštrukcii pešej zóny v roku 1998 sa neuskutočnil archeologický výskum, čím sme stratili množstvo dôležitých informácií. O to je dôležitejšie si uvedomiť, aké sú tieto nálezy významné. O stredovekom Martine vieme pomerne málo, síce máme písomné zmienky, ale ako v skutočnosti vyzeral môžeme len dedukovať. Náš výskum dokázal, že tu od 15. stor. stáli aj murované domy, ktoré zhoreli počas vojen s bratríkmi. Nálezy mincí a pekne zdobenej keramiky zase vypovedajú, že išlo o príbytky bohatších mešťanov.

 

Ak by si mal tieto významné nálezy zhodnotiť, nie ako archeológ, ale ako Martinčan, čo by si zdôraznil?

 

Lokálnu identitu treba utvrdzovať a históriu treba poznať. Martinčanom treba ponúknuť niečo hmatateľné, aby chápali že sme mesto s bohatou históriou. Keď sa napíše pár článkov, ľudia po pár rokoch na ich obsah zabudnú, preto je dobré mať k dispozícii niečo hmatateľné, a to hmatateľné môže mať rôzne formy. Napríklad: Ideálny stav náleziska pod Priorom by bol vtedy, ak by ho bolo vidieť, ak by sa prekrylo „in situ“ a zabezpečilo sa tak, aby murivo neerodovalo. Najlepšie je dlhodobo odborne zakonzervovať takéto pamiatky. Žiaľ takáto prezentácie nebude možná. Dúfam, že sa teda podarí presadiť prezentovanie nálezov to na povrchu náznakovou rekonštrukciou v kombinácii s vhodnou informačnou tabuľou. Samozrejme, vítaná by bola aj virtuálna prezentácia na webovej stránke mesta.

 

Máme alebo nemáme my Martinčania vzťah ku histórii?

 

Určite áno, máme k tomu výborné predpoklady. Martin bol centrom inteligencie od druhej polovice 19. stor. až po začiatok 2. sv. vojny. Trochu mu možno ubralo, keď sa hlavným mestom stala Bratislava, ale Martin mal aj naďalej svoj význam. Bohužiaľ udalosti po roku 1948 mali za následok, že sa v Martine kládol dôraz na budovanie ZŤSky a nie na podporu kultúrnych a osvetových ustanov. 

 

Postupne zanikali všetky literárne a umelecké kluby, ktoré tu dovtedy fungovali. Zachovalo sa, ale divadlo, ktoré má svoj význam dodnes. Vzťah ku tradíciám, histórii máme v sebe, len ho musíme rozvíjať. Musí byť modernému človeku sprostredkovaná moderným spôsobom. Žijeme v období digitálnych technológií, ktorými sa dá veľmi dobre história prezentovať, tak aby si pri nich oddýchol a ešte sa aj niečomu dozvedel. Netreba hneď budovať metropolitné múzeá, aj v malom sa dá sprostredkovať veľa zaujímavého.

 

Okrem archeológie a histórie sa aktívne zaoberáš aj ochranou a prezentáciou prírody, je to zrejme výsledkom tvojej práce archeológa, keďže po odpovede o minulosti často chodíš do hôr...

 

Je to tak. Ako archeológ sa túlam po našich lesoch, ale v podstate sa turistike venujem od detstva, v mladosti som holdoval skalolezectvu, teraz zase jaskyniarstvu. Čím som starší, tým viac vnímam to, čo mi pobyt v prírode dáva.  Nás, Turčanov, hory modelujú už tisícročia. Odjakživa ich ľudia využívali ako zdroj obživy a surovín. Žili s ňou v symbióze.

 

Takže vlastne v archeológii môžeme hľadať aj základ tvojej aktivity kde upozorňuješ na problém rozsiahlej ťažby dreva v Turci

 

Presne tak. Ak sme spomínali praveké hradiská, tak naši predkovia určite intenzívne ťažili drevo na ich výstavbu. Ale zároveň fungoval aj proces obnovy lesa. Rozsiahle problémy z výrubmi sú známe až v 18. stor. v období industrializácie. Rozsiahla ťažba spôsobovala lokálne ekologické katastrofy. Vtedy musela zasiahnuť panovníčka Mária Terézia, ktorá vydala špeciálne urbánne nariadenie o hospodárení v lesoch, tak aby bola zabezpečená ich obnova.  Už vtedy pochopili, že rozsiahle výruby majú na svedomí výrazné erózie pôdy, záplavy, veterné smršte, proste bolo treba k lesom pristupovať s rozumom.

 

Ľudská pamäť je ale krátka, a na stav spred 250 rokov sa už zabudlo a dnes do hospodárenia s lesmi začali vstupovať iné faktory. Človek postupne začal žiť zo dňa na deň a nehľadí, čo bude o pár rokov. V lesoch rúbe hlava-nehlava všetko, po čom je dopyt. Z pohľadu regiónu pár jednotlivcov  sa snaží zarobiť bez ohľadu, čo môže nasledovať. Stačí keď si pozrieme staré fotky  po druhej svetovej vojne. Na nich vidíme holé kopce. No a určite si starší z nás spomenú na viaceré povodne v 60-tych rokoch. Neskôr, keď sa región zalesnil, tento jav vymizol, ale už sa opäť dostávame do stavu, kedy potopy začínajú opäť objavovať. Pripomeniem napríklad potopu v roku 2010 v Dolnom Kalníku a v Sklabini, kedy nevýrazné potoky vyliali storočné vody.

 

V čom je podľa teba hlavný problém?

 

Myslím, že majitelia lesov strácajú k lesom citlivý prístup, nechápu ho ako ekosystém, ale len ako komoditu. Staršia generácia lesníkov zrejme tento prístup mala, lebo horu brali ako niečo, o čo sa treba starať a vedeli s ňou hospodáriť. Vidím to teda ako výrazný morálny a spoločenský problém, kde tí ktorí ťažia celé lesy, akoby nehľadeli na to, čo prinesie budúcnosť. Nie som si istý, či tie peniaze, ktoré zarobia im prinesú výrazné obohatenie, lebo kým budú môcť vyťať nový strom prejde minimálne 80 rokov. Ak teda rozložíme získaný zárobok na toho dlhé obdobie, je jasné že ide o jednorázový zisk, pričom k ďalšiemu sa dostane až tretia alebo štvrtá generácia.   

 

Kde vidíš riešenia?

 

Mali by sme upustiť od monokultúrneho zalesňovania, ale vrátiť sa k zmiešanému lesu, ktorý je prirodzený pre Turčiansky región. A hlavne vrátiť sa ku stáročiami overenej pravde - nie len rúbať, ale aj hospodáriť. Snáď je dobré povedať, že činnosti, ktoré s ďalšími podobne rozmýšľajúcimi ľuďmi vyvíjame v rámci občianskej aktivity LesyTurca, nie sú prejavom radikálneho ochranárstva, ale snahou podnietiť verejnú diskusiu za účelom ochrany prírody v Turci.

 

Vieme, že kandiduješ ako nezávislý kandidát do ŽSK, prečo si takto rozhodol?

 

 

Moje rozhodnutie kandidovať nie je lovenie bodov do životopisu. Keď chcete niečo zmeniť, alebo zlepšiť, skúsite ísť cestou, kde sa to dá. Keďže história aj príroda sú témy, ktoré sa dotýkajú celého Turca, myslím, že VÚC je dobrá platforma, kde za tieto veci viem bojovať. Treba si uvedomiť, že aktivity ktoré robím sú jedným z nosných z aktivít VÚC. Konkrétne mám na mysli rozvoj a ochranu kultúrnych pamiatok a kultúrneho dedičstva. Táto téma je veľmi dôležitá v záujme obcí v Turci a rovnako aj turizmu. A keď chcete rozvíjať cestovný ruch, príroda patrí nepochybne k tomu.

 

Kandidát by mal v prvom rade ponúkať riešenia

 

Myslím, že v Turci chýba komplexnejšia prezentácia našich hradov, mnoho kaštieľov chátra a toto sú veci, ktoré sa vo VÚC dajú riešiť. Tam je priestor, kde by som vedel zúročiť to, čomu sa už dlho venujem. Kandidatúra do VÚC nie je môj plán B, je to len pokračovanie mojej práce. Nestačí však len niečo potrebné a užitočné vymyslieť, treba to hlavne zrealizovať a následne sa o to starať a udržovať to. Rovnako dôležité je nestratiť sa po zvolení ľuďom z očí. Treba s nimi diskutovať a stretávať sa, čo ja už robím a budem robiť naďalej, aj keby som sa do VÚC nedostal.

 

ČLÁNOK PREŠIEL AUTORIZÁCIOU, OBSAHUJE POLITICKÚ REKLAMU, OBJEDNÁVATEĽ: Milan Horňák, Martin, DODÁVATEĽ: METRO, o. z., M. Dulu 46, 036 01 MT, IČO: 423 461 18

Matej Bórik, MBA

Šéfredaktor Turiec Online | Facebookblog SME, LinkedIn