piatok, 30 november 2012 08:47

Expedícia - Ukrajina, Černobyl (prvá časť). Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(10 hlasov)
Expedícia - Ukrajina, Černobyl (prvá časť). Expedícia - Ukrajina, Černobyl (prvá časť).
Reportáž šéfredaktora. Dobrodužstvo s väčšou dávkou rizika, oblasti kam sa bežne nechodí, hrobové ticho ... to je zakázaná zóna. Ľudia si o Černobyle myslia kadečo, niekedy však čítať pre poznanie nestačí. V roku 2008 som sa rozhodol zorganizovať expedíciu do tejto oblasti. Nebudem tajiť, že je nesmierne komplikované získať čo i len dvoch ľudí, ktorí by mali záujem zúčastniť sa tejto akcie so mnou. Na internetových fórach som ich hľadal pol roka. Z dvatsiatich ostali dvaja, Tomáš a Braňo.

Colnica Przemyśl

Nikdy som nebol na Ukrajine, navyše sme cestovali mojim autom a na 3000km cestu sa bolo treba pripraviť. Informácie o cestách a ich kvalite boli rôzne, neodradilo ma to a rozhodol som sa naplánovať trasu cez Poľsko smerom na Ľvov, Rivna, Žytomyr, Kyjev. Dobrým nápadom boli vysielačky, ktoré sme všade brali sebou, chalani zisťovali na hraniciach situáciu a dostával som informácie kedy sa drať dopredu (každý sa predbiehal a slovenská ŠPZ kričala na všetkých, teda nás brali s rezervou). Po štyroch hodinách čakania sme sa dostali k colníkovi a vyplnili cestovné karty, povinnosť každého cudzinca - nesmiete ich stratiť. Hneď za colnicou som predbehol dvestometrovú radu, ktorá čakala na vypustenie na Ukrajinu. Naozaj som nevedel že ešte aj tam máme čakať :) Na poslednej kontrole bola stará ošarpaná brána, kde nás zastavili vojaci - kontrola pasov a ide sa. Museli sme sa ponáhľat, aby nás nedobehol niekto z tej pobrnkávajúcej rady za nami.

Na Ľvov !

Bez navigačného systému s Ukrajinskou mapou by sme sa nikam nedostali. Cesta bola jasne daná, jednoduchá a jamovitá. Prekvapili nás asfaltové retardéry bez upozornenia - hlavne ten prvý kde sme si zalietali. V prvých dedinách bola povolená rýchlosť 30 km/h. Na Ukrajine nie je vždy jednoznačne daný začiatok ani koniec dediny, značky niekedy chýbali. Tomáš nepostrehol začiatok dediny a valil po už pomerne dobrej "diaľnici" 120. Policajti. Ale príjemní policajti... Chalani nerozumeli skoro nič a tak som sa posadil do starého moskviča ja. "Kto má peniaze, na Ukrajine rozhoduje" - zavelil policajt. Dobre. Tomáš bol o 200 hrivien ľahší, bez bločku samozrejme. Pred Ľvovom sme sa prestriedali a navigácia mi neskoro oznámila odbočku na mestský obchvat smerom na Kyjev. Skončili sme v totálnom zákaku na mestskej tržnici v centre. Nejaká babka mi chcela predať kapustu ale nemal som chuť. Úplný zázrak bola zmenáreň, ktorú som objavil pri našom neúmyselnom stanovisku. Zamenili sme peniaze a cez mestské uličky budované dlažbou z mačacích hláv v totálne dezolátnom stave, sme sa drali von z mesta. Nikdy nechoďte autom do Ľvova, moje odporúčanie na základe kontroly geometrie vozidla.

Kyjev, mesto bohatých

Cestou do Kyjeva nás zastavili ešte trikrát, bola to však len všeobecná kontrola dokladov a otázky, kam ideme a prečo. Počas celej cesty Ukrajinou som nevidel nikoho na osobnom aute so západnou ŠPZ. Samozrejme že sme priťahovali pozornosť a preto nás zastavovala skoro každá hliadka, ale peniaze nedostali. Do Kyjeva sme prišli okolo desiatej večer, celým mestom sa niesla vlna osláv ukončenia druhej svetovej vojny a boli tam rôzne obchádzky. Zajazdiť si v tom meste bol pre mňa veľký zážitok ... je tam vysoká tolerancia, namiesto dvoch nakreslených pruhov idú autá v štyroch, po chodníkoch, na červenú. Ale neťukli sme sa s nikým, je tam tolerancia ako nikde inde.

Benzínová pumpa - raj západného motoristu

Čím bližšie k Rusku, tým lacnejší benzín, v priemere okolo 75 centov za liter kvalitného naturalu. Na každej pumpe bola príjemná obsluha, poumývali aj okná a svetlá za drobné. Kartou sa však platit nedalo, len v Kyjeve.

Slavutich a stretnutie so sprievodcom Mitchom

Nad ránom som zamieril smerom na Bielorusko, kde približne 10 kilometrov od hraníc leží mesto Slavutich, väčšina ľudí tam žije presídlená z neďalekej Pripjate. Náš hotel bol prestavaný z bývalej nemocnice a bolo tam len zopár hostí. Príjemné prostredie, pomerne komfortná izba ale studená voda. Dospávali sme celú cestu a pred obedom sme sa rozhodli vyraziť do centra. Prekvapil ma široký výber potravín a najmä morského mäsa. Okrem zbežných vecí som kúpil aj klasickú Coca Colu v sklenenej fľaši - chutila inak a predsa to bol originál. Veďla hotela sme objavili vojenskú základňu, ktorá slúži stále ako požiarna a radiačná jednotka pre Černobyľ. Poobede nastal čas na stretnutie so sprievodcom po Černobyľskej zóne. Mitch, ako sme ho volali, je Ukrajinec pracujúci pre medzinárodnú spoločnosť projektujúcu nový sarkofág. Pracuje v elektrárni a vo voľnom čase sa živí ako sprievodca, možno by mu postačilo len to sprevádzanie, za exkurziu požadoval pomerne slušný obnos. Pri vybavení exkurzie som ho požiadal o špeciálne povolenie z elektrárne, mali sme záujem vidieť toho viac...

Z popola starého...

Život v meste Slavutich

Poobede nám Mitch ukázal internetovú kaviareň, nákupné centrum a reštauráciu. Hodina internetovania stála 15 centov, obed sme si vychutnali za 3 eurá, chalani objednali boršč. V reštaurácii sme zistili že sa posunul čas o hodinu dopredu :) predtým som si myslel že sa posúva až v Moskve. V nákupnom centre bol aj elektrodom úplne rovnaký ako tie naše, čosi som tam aj nafilmoval kým ma nechytili. Ceny elektroniky sú však vyššie ako u nás! Za to ceny piva, vodky a cigariet v mestskej samoobsluhe boli vynikajúce (nepijem a nefajčím). Podvečer sa začali zhromažďovať v priľahlom parku a námestí skupiny mladých ľudí, ktorí popíjali pivko s originálnym názvom Slavutich, ba dokonca pili aj baby, ženy klebetili s deťmi v kočíku a pivkom na lavičke. Dali sme sa do reči s jednou skupinkou, najviac zhovorčivý bol 25 ročný Denis ktorý sa neostýchal povedať aj pár vecí na kameru. Tam i na celej Ukrajine žijú zhovorčíví bežní ľudia a nás Slovákov berú ako družný národ. Od Denisa som sa dozvedel množstvo vecí o Ukrajine, ich spôsoboch, živote i samotnej elektrárni.

...sme stvorili nový svet.

V druhej časti sa pozrieme do Černobyľskej elektrárne a Pripjate, mesta duchov. Video a mnoho fotiek.

Matej Bórik, MBA

Šéfredaktor Turiec Online | Facebookblog SME, LinkedIn

Doprava v regióne