Reklama
streda, 03 jún 2015 10:53

Štúrove básne ako odkaz slovenskému národu

Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)
Štúrove básne ako odkaz slovenskému národu Štúrove básne ako odkaz slovenskému národu

Smútok nad úpadkom slovenského národa, boj za jeho lepšie postavenie, vlastenectvo či láska k prírode. Toto boli hlavné témy, ktorým sa Ľudovít Štúr (28.10.1815-12.1.1856) venoval vo svojich básňach.

 

„V rámci roka Ľudovíta Štúra, nesmieme zabudnúť ani na jeho básnickú tvorbu. Nestála v centre jeho záujmov, bol hlavne politik, učiteľ, novinár či jazykovedec. Básňami však vyjadroval smútok nad postavením Slovákov a neskôr aj obrovský žiaľ, ktorý ho postihol v rokoch 1851 až 1853, kedy mu zomreli otec, matka i Adela Ostrolúcka, hovoríKatarína Krištofová generálna riaditeľka Slovenskej národnej knižnice.

 

Už v januári 1830 vystupuje 15-ročný Štúr v Spoločnosti českoslovanskej  s vlastnými básňami, o ktorých sa však nezachovali žiadne záznamy. Jeho prvou známou básňou je Vidění (1830), po nej začali vychádzať v zborníku Plody ďalšie. Báseň je plná smútku a žiaľu nad osudom Slovenska. Svojim súputnikom Štúr pripomína, že málo dbajú na dedičstvo svojich otcov a vyzýva inteligenciu, aby prebúdzala ľudí k národnému životu. „Ťažiskom Štúrovej lyrickej poézie sú jeho vlastné pocity – jeho žiaľ nad smrťou najbližších a láska k slovenskej prírode, ktorá mu v tých neľahkých časoch dávala silu do nových životných bojov,“ dopĺňa doc. Augustín Maťovčík, riaditeľ odboru Národná biografia SNK.

 

Básne Óda na Hronku, Pohled z Bíle Hory na Nitrianskou (1836) ospevujú slovenskú prírodu, slávnu minulosť a nádej, že sa zašlá sláva opäť v blízkej dobe navráti a slovenský národ čaká obrodenie. Nielen Ľudovít štúr, ale celá generácia vtedajších spisovateľov bojovala za uvedomenie si, že Slováci sú jedným z národov v Rakúsko-Uhorsku. Uvedomovali si aj hospodársku závislosť Slovákov a snažili sa konkretizovať cestu k národnému pozdvihnutiu. Národná bieda totiž úzko súvisí s biedou sociálnou. V 30-tych rokoch 19. storočia sa revolučné hnutie postupne prediera aj do hospodársky zaostalého Uhorska. Pod vplyvom Lajosa Kosutha vzrastá maďarský nacionalizmus a násilná maďarizácia, ktoré hatili úsilie slovenských národovcov a vyvolávali odpor aj u ostatných národov v Uhorsku.

 

Svoje národné cítenie a vlastenectvo vyjadrovali slávnosťami na pamiatku významných historických udalostí. Preto sa pamätným stal „tajný“ výstup štúrovcov na Devín 24. 04. 1836, kde si na nápev piesne Nitra, milá Nitra zaspievali 26 slohovú Štúrovu báseň:

 

                   Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,

                   pověz že nám, kedy tvoje hradby stály?

                   Moje hradby stály v časech Rastislava:

                   on byl vaších otcú, on mých hradeb sláva.

                   Sláva, moja sláva, kdeže mi spočívaš?

                   Ach, darmo, větříčku, prachy jej rozsíváš!

                                      (úryvok)


V roku 1836 Štúrovi vychádza v  pražskom časopise Květy ponáška na ľudovú pieseň Ohlas zpěvu ze Slovenska. Protifeudálne cítenie a jeho boj za slobodu odzrkadľujú najmä básne Smlúva Slovákú, Zpievanky či Dumky večerní, ktoré vychádzali v Květoch v rokoch 1838 - 40. Sú plačom nad biedou a opustenosťou ľudu. Štúr žiali nad  sebou, ale aj nad postavením, v akom sa slovenský národ nachádza.

 

V septembri 1840 si počas pobytu u rodiny Pospíšilovcov v Hradci Králové zranil ruku. Stará sa o neho 19-ročná Marie, ktorej krása a inteligencia vtiahli vtedy 25-ročného Štúra do osídiel lásky. Po štyroch mesiacoch jej však posiela cez časopis Květy báseň Rozžehnání na rozlúčku...

 

                   Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha,

                   nade nímž mraky se bouřlivé shání.

                   Zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha,

                   jenž Ti posílá bolné rozžehnání:

                   on na vše světa zapomene slasti,

                   jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!

                                      (úryvok)


Smrťou Samuela Štúra – otca nášho národovca 27. júla 1851, sa začína posledné básnické obdobie, bohužiaľ najsmutnejšie. Báseň Duchy otcov, preč letíte venoval práve spomienke na otca. O dva roky neskôr 18. marca, umrela Adela Ostrolúcka – jej venoval báseň A.O. Po smrti svojej mamy Anny, ktorá prežila Adelu o päť mesiacov, sa vyznal z citov a smútku básňou Na matkinej mohyle. Aj táto je plná  žiaľu a spomienok na milovanú osobu. V tomto smutnom období vydal zbierku Spevy a piesne (1853). V epose Svätoboj opisuje rozpad Veľkej Moravy, druhý epos, Matúš z Trenčína sa venuje panovaniu Matúša Čáka Trenčianskeho nad Slovenskom – reálnu postavu našich dejín predstavuje ako vojaka, muža-kamaráta. Jeho boj s uhorskou korunou však zobrazuje lyricky. V oboch eposoch však Štúr „narieka“ nad zašlou slovenskou slávou.

 

Dňa 12. januára 1856 zomiera aj Ľudovít Štúr

 

                   Duchy otcov, preč letíte,

                  tu nás svojich, odchodíte,

                   tu na príkrej žitia cesty

                   a podpory vy, kdeže ste?

 

                   I tys´už skončil, otec môj,

                   bolestný, prácny život svoj,

                   tu už ležíš rozopnutý,

                   zmorený, zblädlý, zvädnutý.

(úryvok z básne Duchy otcov, preč letíte)

 

Autor: Mgr. Katarína Mažáriová, SNK, foto: Viera Hatarová, SNK © Autorské práva sú vyhradené

 

Matej Bórik, MBA

Šéfredaktor Turiec Online | Facebookblog SME, LinkedIn

Doprava v regióne