Reklama
piatok, 31 marec 2017 14:00

SNK: Šípkovú Ruženku neprebudil princov bozk Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)
SNK: Šípkovú Ruženku neprebudil princov bozk SNK: Šípkovú Ruženku neprebudil princov bozk

Takmer 170 prerozprávaných a ním vymyslených rozprávok, ktoré sa stále tešia obľube na celom svete, mu priniesli nepísaný titul kráľa rozprávkárov. Dátum narodenia dánskeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena – 2. apríl - bol preto vyhlásený za Svetový deň detskej knihy. Pri tejto príležitosti ponúka Slovenská národná knižnica (SNK) pohľad do svojich zdigitalizovaných „rozprávkových“ archívov.

Kde bolo tam bolo…

 

Veď to všetci poznáme - kde bolo, tam bolo – tak sa začínala každá „slušná“ rozprávka. Zvyčajne sa všetko odohrávalo za siedmimi horami a siedmimi dolinami, prípadne tam, kde sa voda sypala a piesok sa lial. Našli sa aj odvážlivci, žijúci vo svete, ktorý bol obitý doskami.... No a kto tam zvyčajne žil? Chudobný rodič (rodičia) s hladnými deťmi, chudobné dievča s nevlastnou zlou macochou.

 

Ak nazrieme do vyšších kruhov, tak tam žil kráľ a kráľovná, ktorí mali buď jednu alebo tri krásne princezné. Kráľ – vdovec – zvyčajne mával troch synov, z ktorých dvaja boli „akční a na úrovni“ a ten tretí taký jednoduchý, truľko, pecúch, povaľač, niktoš a podobnými prívlastkami častovaný ignorant konzumnej spoločnosti. Zvyčajne to však dotiahol v živote najďalej - buď najďalej docválal na svojom starom, krivom koňovi (pod touto maskou sa skrýval lámač dostihových rekordov), alebo oslobodil tri princezné z pazúrov draka, prípadne odklial zakliate kráľovstvo.

 

Rozprávky – pôvodné verzie

 

Fakt, že rozprávky vôbec neboli určené pôvodne deťom, je už všeobecne známy. Mali výchovne a mravno-poučne pôsobiť na dospelých, resp. adolescentov - podľa toho, koho bolo treba umravniť. Mali im vštepovať, že múdrosť, odvaha, dobré srdce a poctivá práca im budú najužitočnejšie v živote. Ukazovali, že priamy charakter, slušnosť a mravnosť býva odmenená a nemravníci skončia vždy zle. Zdôrazňovali hodnoty, múdrosti predkov a pominuteľnosť niektorých pôžitkov. Vyzdvihovali životné skúsenosti našich prarodičov, ich múdrosť. Nabádali na dodržiavanie pravidiel. Zjednodušene teda môžeme povedať, že práve preto „rozprávky“ boli v podstate horory,  krváky, znôška nemravností a vraždenia – taká výstraha zaberala najúčinnejšie.

 

 

Červená čiapočka z roku 1938 je rovnaká ako dnes

 

V starých verziách z 11. storočia ju však naháňa po čiernom lese vlk, vlkodlak i ľudožrút a veru, žiadny záchranca nepríde. Príbeh scivilizovali až bratia Grimmovci okolo roku 1800 (vrátane horára – záchrancu). Poučenie pre mladé dievčatá, aby nedôverovali neznámym mužom však nájdeme v ňom aj dnes. Doslova každé slovíčko naši predkovia vyberali akoby cielene. Zlo totiž reprezentovali nielen očividné zlé stvorenia ako strigy, drak, vlkolak, piadimužík, temné sily či krvilačné zvieratá, ale aj tmavý les, zakliata krajina, búrka a pod.

 

 

Zberatelia rozprávky poľudštili

 

Pavol Dobšinský, August Horislav Škultéty, bratia Grimmovci a iní zberatelia viac či menej zmierňovali a upravovali rozprávky podľa toho, ako sa im páčilo. Preto napríklad dnes už zrejme ani nenájdeme pôvodnú verziu Červenej čiapočky, kde mladá dievčina nevedomky zje babkine telesné pozostatky. Rovnako mnohí ani len netušia, že Šípková Ruženka sa prebudila vlastne až deväť mesiacov po princovom bozku... Janíčko a Marienka pôvodne veru nepreľstili ježibabu... No a zlá kráľovná, ktorá prenasledovala Snehulienku, zomrela tak, že jej obuli rozžeravené topánky, v ktorých musela pred nevlastnou dcérou a princom na ich svadbe tancovať až kým nepadla mŕtva na zem. Keď to vezmeme z tej lepšej stránky – ázijské, japonské či orientálne rozprávky sú vraj omnoho drastickejšie.

Doprava v regióne