Reklama
piatok, 02 máj 2014 00:00

Mať názor bol luxus, ktorého sa Zora Jesenská nikdy nevzdala

Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)
Zora Jesenská je pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine spolu s ostatnými členmi rodiny Jesenských. Zora Jesenská je pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine spolu s ostatnými členmi rodiny Jesenských.

Zora Jesenská je spolutvorkyňou modernej prekladateľskej školy na Slovensku. Bola prekladateľkou, spisovateľkou, publicistkou, redaktorkou, literárnou kritičkou, činovníčkou Živeny. V sobotu 3. mája si pripomíname 105. výročie jej narodenia.

Pochádzala z národne uvedomelej rodiny, ktorá sa stala dôležitou súčasťou slovenských dejín. Jej starý otec Ján Baltazár Jesenský Gašparé bol zakladajúcim členom Matice Slovenskej (1863), Slovenskej národnej strany (1871) i Tatra banky (1885). Je neterou básnika a prozaika Janka Jesenského. Jej otec Fedor Jesenský sa venoval bankovníctvu, istý čas bol riaditeľom Tatra banky. V rokoch 1923-1928 predsedal Kníhtlačiarskemu účastinárskemu spolku a od roku 1934 stál na čele vydavateľstva Živena. Bol aj úspešným prekladateľom z ruštiny. Toto rodinné prostredie ovplyvnilo aj smerovanie Zory Jesenskej. Už v mladosti sa začlenila do slovenského kultúrneho života.

 

Hoci na niekoľko rokov Zora Jesenská upadla do zabudnutia, v roku 1991 bola oficiálne rehabilitovaná

Vyšla o nej monografia Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská a jej meno nesie aj prekladateľská Cena Zory Jesenskej. Zora Jesenská sa narodila 3. mája 1909 v Martine. V rokoch 1918-1922 študovala na gymnáziu v Martine. Keďže mala vzťah k hudbe, pokračovala v štúdiu na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1925-1935). Po jej skončení až do roku 1939 vyučovala v Martine hru na klavír. Súčasne pracovala v ženskom spolku Živena. Svoje prvé literárnokritické články začala písať v polovici 30. rokov 20. storočia do časopisu Živena. V nich hodnotila mnohé diela slovenskej a zahraničnej literatúry. Do Národných novín, Elánu, Slovenských pohľadov, Kultúrneho života  písala články a glosy, v ktorých rozoberala otázky a problematiku literatúry, výtvarného umenia, folklóru, kultúry a politiky. Publikovala aj pod pseudonymami "Neznáma čitateľka a E. Letričková".

 

V rokoch 1939-1949 bola redaktorkou časopisu Živena a zároveň redigovala knihy, ktoré vychádzali vo vydavateľstve Živena v edícii Knihy Živeny. Veľkou témou, ktorej sa v Živene aktívne venovala boli ženské otázky, emancipácia žien, ich prínos v boji za svetový mier, najmä po 2 svetovej vojne. V 40. rokoch minulého storočia mal časopis práve vďaka Jesenskej "okná otvorené svetu", pretože na jeho stránkach vychádzali preklady literárnych diel svetových spisovateľov spolu s tvorbou slovenských autorov. V rokoch 1943-1949 bola aj podpredsedníčkou Ústredia Živeny. V roku 1949 sa spolok pričlenil k Matici slovenskej, kde Zora Jesenská pokračovala vo svojej práci. Zároveň pôsobila na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave ako vedúca prekladateľského seminára na Katedre ruského jazyka a literatúry (1949-1950). V rokoch 1952-1956 pracovala vo vydavateľstve Tatran. Bolo pre nich šťastím, že získali takú výnimočnú prekladateľku najmä preto, že sa v tých rokoch zvýšil záujem o ruskú a sovietsku literatúru. Od roku 1956 pôsobila ako prekladateľka v Bratislave a Martine.

 

Vynikala v umeleckom preklade ruskej (E.I. Babeľ, A.P. Čechov, M.A. Šolochov, F.M. Dostojevskij, N.V. Gogoľ, I.A. Gončarov, M. Gorkij, M.J. Lermontov, N.S. Leskov, A.S. Puškin, L.N. Tolstoj, I.S. Turgenev) francúzskej (E. Romieu, Ch. Philippe, G. Flaubert, A. Dumas), anglickej (W. Shakespeare) bulharskej a nemeckej literatúry (F. Schiller, R. Hochhuth). Nečakané uznanie a veľký ohlas priniesol preklad knihy Básne M.J. Lermontova, ktorú preložila pre Maticu slovenskú (1940). K mysleniu o preklade priviedli Jesenskú aj spory, ktorých mala v živote viac. Vždy ju však po profesionálnej stránke posúvali dopredu. Po knižnom vydaní Lermontovových Básní to boli výhrady voči apretácii textu, o čom napísala kritickú úvahu Básnik, či korektor? Jej hlavnou myšlienkou bolo, že posledné slovo nesmie mať korektor, ale básnik, pričom kritizovala aj zastaranú nedostatočnosť Pravidiel slovenčiny. Hoci Zora Jesenská nemala jazykové vzdelanie, jej preklady majú vysokú úroveň. Vždy sa snažila predovšetkým vystihnúť originál. Za svoje preklady zo slovanských jazykov získala v roku 1948 Cenu Janka Jesenského, v roku 1950 národnú cenu za preklad diel Vojna a mier (L.N. Tolstoj) a Tichý Don (M.A.Šolochov).

 

Problematikou prekladateľstva sa zaoberala aj teoreticky v štúdiách a kratších príspevkoch, zvlášť v práci Zvýšiť majstrovstvo prekladu umeleckej literatúry (1956). Pokúsila sa aj o vlastnú literárnu, kritickú a publicistickú tvorbu. Je autorkou reportážnych kníh: Bola som v Sovietskom zväze (1949) a Cesta do Moskvy (1952). Jej články a úvahy vyšli knižne pod názvom Vyznania a šarvátky (1963). Od roku 1958 do roku 1965 vychádzal za veľkej pozornosti literátov a kultúrnych pracovníkov šesťzväzkový akademický Slovník slovenského jazyka, kde bola Jesenská taktiež prizvaná na spoluprácu. Tak ako mnohí iní, aj ona nakoniec Slovník kritizovala, a to i jeho redakciu i koncepciu. V roku 1965 začali na stránkach Kultúrneho života vychádzať jej stĺpčeky na tému slovenčiny Nelámte si jazyk. Pozornosť si zaslúžia i jej preklady z angličtiny, na ktorých pracovala s manželom Jánom Roznerom (dramaturg, prekladateľ, divadelný a filmový kritik). Z 25 Shakespearových hier, ktoré u nás vyšli v rokoch 1963-1970 bolo 11 ich spoločným dielom. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných spisovateľských a novinárskych podujatiach. V roku 1967 jej udelili titul Zaslúžilá umelkyňa.

 

Záver 60. rokov 20. storočia bol v živote a tvorbe Zory Jesenskej dramatický.

Vo vydavateľstve Tatran jej v roku 1969 vyšiel preklad románu B. Pasternaka Doktor Živago - podľa vydania milánskeho nakladateľa Feltrinelliho, lebo v Sovietskom zväze dielo z ideologických dôvodov nesmelo vyjsť. To bol dôvod, prečo knihu hneď ako sa objavila na pultoch kníhkupectiev stiahli z obehu a celý náklad skartovali. V roku 1968 sa verejne postavila proti sovietskej okupácii, zapojila sa do obrodného procesu a zasadzovala sa za demokratizáciu pomerov v republike. Po povestnom hokejovom zápase v januári 1969, v ktorom Československo zvíťazilo nad Sovietskym zväzom sa ocitla medzi manifestujúcimi študentmi. Oslavujúci dav napadli príslušníci Verejnej bezpečnosti (VB) a Jesenskú zástupy ľudí pri úniku zrazili na zem. Zbili ju obuškom po hlave a rozbili jej okuliare. Svoje pocity a celú udalosť opísala v českých Listoch v článku "Prvé rázne vystúpenie polície Slovenskej socialistickej republiky". Po jej odhalení násilníckych praktík slovenskej polície sa stala nežiaducou osobou vo verejnom živote.

 

Zoru Jesenskú postupne vylúčili zo všetkých organizácií, ktoré ju politicky i profesijne zastrešovali.

Zakázali jej akúkoľvek verejnú činnosť a ňou napísané diela odstránili z dosahu verejnosti. Nemohla ani prekladať. Na konci svojej kariéry ešte preložila diela francúzskych autorov H. Bazina, J. Caua a Ch. Rochefortovej, ale tieto preklady zostali trezorovými prekladmi. Zomrela 21. decembra 1972 v Bratislave. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine spolu s ostatnými členmi rodiny Jesenských. Jej pohreb sa snažil komunistický režim všemožne obmedziť. Aj tak napokon prerástol do tichej manifestácie. Udalosti počas prípravy jej pohrebu opísal v knihe Sedem dní do pohrebu jej manžel Ján Rozner. Podľa tejto knihy pripravilo Slovenské komorné divadlo v Martine inscenáciu, ktorá získala ocenenie Dosky 2012 ako najlepšia inscenácia divadelnej sezóny 2011/2012.

 

Autor: TASR © Autorské práva sú vyhradené

Jana Krivačková

Editorka Turiec Online

Doprava v regióne