Reklama
nedeľa, 23 február 2014 00:00

Národný cintorín očami Dana Heribana Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(6 hlasov)
Národný cintorín očami Dana Heribana Národný cintorín očami Dana Heribana

16.11. 2013 sme sa my, žiaci Evanjelického gymnázia v Martine, rozhodli ísť trochu kultúrnym smerom. Tak sme zavítali do Slovenského komorného divadla a v rámci projektu Noc divadiel sme sa zúčastnili prvého slovenského divadelného sitkomu - www.narodnycintorin.sk-1. a 2. časť. Postupne sa k nemu pridala aj 3. časť, ktorú sme navštívili 28.3. 2014.

Inscenácia vyhrala dve ocenenia Dosky 2013. Róbert Mankovecký, Dano Heriban a Marek Geišberg za hudbu k tejto inscenácii a Dano Heriban za najlepší mužský herecký výkon v postave Janka Kráľa. A presne kvôli tomu som si Dana Heribana vybrala za „obeť“ a spravila som s ním nasledovný rozhovor:

 

1.Ako ste si predstavili svoju postavu, keď ste si prečítali scenár? Mali ste hneď v mysli jasný obraz,  ako čo zahráte alebo ste si na to museli vyhradiť dlhší čas?

Základ je ten, že to bolo celé jedno veľké prekvapenie, že som čakal na text. Na skúšanie sme mali iba sedem dní. Text písal hlavne Dodo Gombár, i keď z časti to bolo o improvizácii. Takže som vychádzal iba z textu a tie ostatné veci vznikali postupne. Myslím si, že ani do premiéry to nebol ten Janko Kráľ, ktorý je teraz – približne po roku. Myslím si, že stále bolo čo objavovať a postavy sa vyvíjali aj po premiére. Takže moja predstava nebola žiadna, nechal som sa ovplyvniť informáciami od režiséra a tým, ako ku mne informácie postupne prichádzali počas skušobného obdobia.

2. Údajne, aby herec kvalitne zahral svoju rolu, mal by s ňou byť aspoň okrajovo stotožnený a využívať skúsenosti zo života. Ako to bolo u vás? Využívali ste nejaké svoje skúsenosti v úlohe Janka Kráľa?

Toto je celkom dobrá definícia, lebo bez toho, že by človek nebol aspoň čiastočne tým, koho na javisku znázorňuje, tak by to bola len nejaká stužková, bolo by to len hranie sa na hranie. Takže jasné, že som z toho vychádzal, ale taktiež až postupne mi prišlo, že kto sa objavuje v roli Janka Kráľa. Videl som tam svojho dedka, ktorý bol alkoholik – keďže sa jedná o to, že Janko Kráľ bol v tejto hre vykreslený hlavne ako alkoholik. Postupne sa mi tam zjavoval teda ten dedko, ľudia, ktorých som zažil v týchto stavoch alkoholizmu. Je to taká zmes toho všetkého, čo som si napozeral a toho, čo som zažil ja sám. Myslím si, že každý z nás to mal v tomto prípade zažiť. Každý z nás si vypil minimálne raz a ak nezostal alkoholik, tak ich aspoň vidí okolo seba. Takže sa bolo čím inšpirovať.

3. Keď v priebehu  hry nastane situácia, čo nastať nemala, ako zvyknete reagovať? Idete ďalej akoby nič alebo to nejako zakomponujete?

Ako kde. Sú hry, kde keď sa niečo stane, tak sa dá reagovať, ale dôležité je to, aby neušla pozornosť diváka, alebo aby sa situácia nedostala obsahovo niekam inam. Čo sa týka Cintorína, tam nech sa deje čokoľvek, tým, že je to sitkom a sranda, tak sa to dá zakomponovať. Ja mám také situácie rád, pretože to oživujú a nevadí to ani divákom, ani kolegom.

4. Teraz trochu odbočím od hrania k hudbe. Spolu s Marekom Geišbergom a Róbertom Mankoveckým ste zložili hudbu k tejto inscenácii. Čerpali ste aj zo svojej hudobnej tvorby?

Tým, že som muzikant, tak čerpám akurát zo svojho inšpiračného zdroja. Čiže neriešim to, čo som už niekedy urobil, ale vždy je to nanovo. Riešim to, ako to má vyzerať a iné parametre. Nezaoberám sa tým, čo už som niekedy urobil, tak idem seba samého vykrádať. Takže, čo sa týka mňa, tak nie.

5. Ako sa vám zhudobňovali štúrovské texty? Išlo to samo alebo vás to potrápilo?

Tým, že to boli nie len rozumní ľudia, ale aj dobrí autori, tak tie texty sú nadčasové a svedčí o tom aj to, že veľa ľudí sa ma pýta, že kto písal tie texty, či som ich písal ja alebo kto. Takže vôbec nevnímajú ten rozdiel medzi dneškom a dobou minulou, kedy ten text vznikol, že je to aktuálne. Či je to nejaká zaľúbená pesnička Janka Kráľa alebo Svetozára Hurbana Vajanského. Boli to rovnakí ľudia ako my akurát písali brkom a nepísali esemesky. Inak riešili to isté a každý sa dokázal aj zamilovať, aj bol nahnevaný na spoločnosť, jednoducho čokoľvek, čo funguje aj v dnešnej dobe. Vychádzal som iba z toho, čo v tom texte bolo obsiahnuté.

6. Na túto otázku by možno lepšie odpovedal autor hry, Dodo Gombár, opýtam sa vás. Podľa čoho sa vyberali postavy do inscenácie?

Tak na toto asi neodpoviem ja, to je vecou dramaturgie a autora, ale predpokladám, že museli nejako začať. Začali postavami, ktoré im možno samé niečo hovorili a - podľa mňa- tým, že pátrali po informáciách, tak niektoré z nich sa im zdali zaujímavé, tak zostali pri tých postavách, ktoré sú ako nosné. Ale tým, že je to sitkom - a má, aj bude mať viacero častí – tak je to celé rozvrhnuté tak, aby každá postava dostala nejaký svoj priestor. Takže niektoré postavy odídu, niektoré zase prídu. Podľa mňa, ak môžem hovoriť za nich, si myslím, že spontánne vyberali podľa toho, čo sa im zdalo zaujímavé.

7. Aký je váš postoj k tvorbe štúrovcov? Vezmete občas do ruky nejakú národnobuditeľskú knihu?

Ne, ne, ne. Nezoberiem si žiadnu národnobudiťeľskú knihu. Nečítam také. Myslím, že máme toho dosť v divadle, už sme dosť povedali ľuďom cez tvorbu týchto umelcov a cez ich životy. Od Štúrovcov cez Národný cintorín, a tak ďalej.

8. Myslíte, že tieto hry – Štúrovci alebo Cintorín – nejako ovplyvnili pohľad dnešných ľudí na tvorbu štúrovcov?

Tak minimálne sa k tomu dostali. Aspoň si osviežili niečo z povinnej literatúry. Každý mal na škole čosi prečítať, takže sme minimálne znovu oživili túto skúsenosť. Z nášho pohľadu je zaujímavé akurát to, že sme vždy týchto umelcov stvárňovali ako normálnych ľudí so svojimi problémami a so svojimi láskami. Takže tak.
 

Autor: Veronika Šugárová, Evanjelické gymnázium © Autorské práva sú vyhradené

 

Matej Bórik, MBA

Šéfredaktor Turiec Online | Facebookblog SME, LinkedIn

Reklama