Reklama
utorok, 29 apríl 2014 00:00

Navádzačkou najúspešnejšej slovenskej paralympioničky Henriety Farkašovovej je martinská lyžiarka Natália Šubrtová Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(4 hlasov)
Navádzačkou najúspešnejšej slovenskej paralympioničky Henriety Farkašovovej je martinská lyžiarka Natália Šubrtová Navádzačkou najúspešnejšej slovenskej paralympioničky Henriety Farkašovovej je martinská lyžiarka Natália Šubrtová

Zrakovo postihnutá lyžiarska pretekárka Henrieta Farkašová s Natáliou Šubrtovou v roli navádzačky je najúspešnejšou paralympioničkou v histórii Slovenska. V Soči získali dve zlaté a jednu bronzovú medajlu, z Vancouveru si priniesli tri zlaté a jednu striebornú. Okrem toho sú osemnásobnými víťazkami majstrovstiev sveta a sú aj držiteľkami veľkého krištáľového glóbusu.

Viac o ich spoločnej lyžiarskej kariére nám porozprávala odchovankyňa Martinského lyžiarskeho klubu Natália Šubrtová.

Ako ste sa dostala k úlohe navádzačky?

Bolo to pred šiestimi rokmi, keď som začínala vysokú školu. Oslovil ma môj súčasný tréner, či by som to nechcela vyskúšať. Tá ponuka ma zaujala, stretli sme sa s Henrietou na prvom sústredení v Rakúsku na ľadovci a odvtedy to ťaháme spolu. Toto bola už naša šiesta spoločná sezóna.

A aká bola Vaša dovtedajšia sólová kariéra?

Lyžovala som od detstva, prvé preteky som absolvovala ako päťročná, takže v podstate som k lyžiam pripútaná celý život. Do pätnástich rokov som aktívne závodne lyžovala, bola som aj v žiackej reprezentácii. Potom som lyžovanie načas nechala, lebo som odišla študovať do zahraničia. Rok som strávila v Brazílii a rok v Mexiku. Keď som sa vrátila, dostala som sa na vysokú školu a zároveň prišla táto ponuka. Takže sa to celé nejako samo prirodzene vyvinulo týmto smerom.

Mali ste nejaké výrazné úspechy, čo sa týka sólovej kariéry?

Áno, aj v sólovej kariére som mala nejaké ocenenia a nebolo ich málo. Bola som druhá na Slovensku na rôznych súťažiach, na Slovenskom pohári som obsadila prvé, druhé aj tretie miesto. Zúčastnila som sa aj majstrovstiev Európy. Ale bola to predsa len taká detská kariéra. V puberte u mňa nastal zlom, vtedy som sa rozhodla, že aj vzdelanie je dôležité, a že sa idem intenzívne venovať aj štúdiu. Nebolo to o tom, že by ma lyžovanie prestalo baviť, išlo skôr o racionálne rozhodnutie. Súčasná situácia, mi umožňuje robiť obidvoje, čomu som veľmi rada.

Ako prebieha samotné navádzanie a komunikácia medzi vami? Ako je zaistená bezpečnosť?

Na prilbách máme nainštalované mikrofóny. Cez vysielačku dávam Henriete pokyny o tom, čo má robiť. Jednak sú to pokyny týkajúce sa trate, to znamená rytmických zmien v bránach, sklonu kopca, nerovností terénu, okrem toho sa stále otáčam a musím regulovať vzdialenosť medzi nami dvoma. Zjednodušene povedané Henrieta by mala byť na pätách mojich lyží, lebo potom je jazda kvalitnejšia, ona ide rýchlejšie a cíti sa komfortnejšie. Heňa sa narodila ako zrakovo postihnutá, ale nie je úplne nevidiaca, čiže zvyšky zraku ešte má. Na pravé oko nevidí takmer vôbec nič a na ľavé oko vidí do určitej vzdialenosti zahmlene. Čím som ďalej, tým je to horšie. Ja mám na sebe výrazné oranžové pretekové tričko, ktoré je v podstate pre ňu oporným bodom. To, že tá farba je diametrálne odlišná od okolia a je taká silná, jej umožňuje ísť za tým bodom.

Sú medzi pretekármi aj úplne nevidiaci športovci?

Sú aj úplne nevidiaci, samozrejme tých je menej. Na Slovensku máme jedného chlapca, Mareka Kubačku z Dolného Kubína, ktorý oslepol v detstve a jeho otec ho viedol k lyžovaniu a robil mu navádzača. Tam to navádzanie funguje trochu inak. Navádzač má na chrbte megafón a pretekár ide vyslovene len za hlasom. V takom prípade je ešte oveľa dôležitejšie, aby vzdialenosť bola dobrá, aby navádzač vedel promptne zareagovať, pretože nevidiaci sa absolútne spolieha len na zvuk. Častokrát si to vyžaduje aj dávku šťastia a ideálne poveternostné a snehové podmienky.

Aká býva najväčšia vzdialenosť medzi vami?

Nie je to konkrétne stanovené v metroch, ale pravidlá uvádzajú, že v technických disciplínach, to jest slalom a obrovský slalom, nemôže byť väčšia ako dve brány. V rýchlostných disciplínach, to je zjazd a super G, musíme byť v rozmedzí jednej brány. Akonáhle sa vzdialenosť prekročí, sme automaticky diskvalifikované z preteku.

Dochádza na trati aj ku kolíziám?

To, že by sme sa zrazili, sa ešte nestalo. Iným dvojiciam v tíme sa stalo, že boli tak blízko seba, že navádzač dostal tyčou po chrbte, čo je dosť veľká bolesť. Stane sa že Heňa spadne, stalo sa dokonca aj mne, že som spadla, ale samozrejme celá tá koncentrácia je na tom, aby ona mala čo najideálnejšie podmienky, a aby vedela zajazdiť kvalitnú jazdu. Pády sú skôr neštandardné situácie.

Kde prebiehajú vaše prípravy?

Lyžiarsky tréning väčšinou absolvujeme na ľadovci v Rakúsku, takou našou základňou je ľadovec Hintertux blízko Innsbrucku. Samozrejme, snažíme sa to striedať, chodíme aj do iných stredísk. V rámci predprípravy do Soči sme to obmieňali, boli sme napríklad aj na letnej lyžiarskej príprave v Austrálii. Kondičný tréning riešime flexibilne, máme zvlášť kondičného trénera a zvlášť lyžiarskeho trénera. Kondičné tréningy sme takisto absolvovali na viacerých miestach, boli sme v Levoči, v Bardejovských kúpeľoch, v Lúčkach, v Ružomberku. Väčšinou trénujeme spoločne, aj keď v prípade kondičného tréningu to nie je nevyhnutné. Z hľadiska dôvery a konceptu spoločnej práce je to však vždy lepšie, lebo sa dokážeme navzájom motivovať.

Absolvujete lyžiarsku prípravu aj v niektorých slovenských strediskách?

Máme niekedy aj zopár tréningov na Slovensku, ale keďže tento rok nám snehové podmienky nepriali, boli sme len vo Vrátnej. Iné roky sme chodievali aj do Levočskej doliny a do Jasnej. Boli sme aj na Martinských Holiach. Pre nás je dôležité, aby nám dovolili stavať brány. V slovenských strediskách je to väčšinou možné len ráno, pred príchodom turistov. V Rakúsku je to vyriešené inak, majú zvlášť vyhradené zjazdovky pre pretekárov a sú tam pre športovcov vytvorené skutočne dobré podmienky. Na Hintertuxe trénuje aj Adam Žampa, Veronika Velez Zuzulová, veľké mená olympijského zjazdového lyžovania. Pripravoval sa tam aj britský a holandský paralympijský tím.

Aké sú vaše plány do budúcna?

Zatiaľ sme v štádiu rozhodovania, nevieme, či pôjdeme ďalej, či budeme vôbec pokračovať. Určite si potrebujeme oddýchnuť, Heňa má aj nejaké zdravotné problémy, potrebuje si doliečiť zranenia. Ja som momentálne doktorandkou na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, takže mám aj kopec povinností na akademickej pôde. Uvidíme, možno si dáme pauzu a potom sa znova vrátime. Ťažko povedať, ale momentálne to nechávame otvorené.

 

Autor: Mira Kováčová © Autorské práva sú vyhradené

 

Miroslava Kováčová

Editorka Turiec Online