Reklama
utorok, 25 august 2015 20:38

Dušan Lučanský – pletenie košíkov je jeho vášňou

Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)
Dušan Lučanský - pletenie košíkov je jeho vášňou Dušan Lučanský - pletenie košíkov je jeho vášňou

Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša. V prípade remeselníka Dušana sa dá povedať, že trpezlivosť prináša krásne košíky a iné tradičné výrobky z prútia. V tomto ľudovom remesle má v rodine aj nasledovníka, svojho staršieho syna, ktorého pletenie košíkov taktiež chytilo za srdce. Obec Turany sa teda môže pýšiť rovno dvomi košikármi, ktorí nesú priezvisko Lučanský.

 

Kedy ste začali s pletením košíkov?

 

„Ja som sa dostal k tomuto remeslu vlastne za mladi. Ako dieťa som so starým otcom chodil pásť kravy, ten ma to vlastne aj naučil.“

 

Bol to teda starý otec, ktorý Vás doviedol k tomu, aby ste začali niečo takéto robiť? Alebo Vás inšpiroval aj niekto iný z rodiny?

 

„Mal som starého otca, ten bol obecný pastier. Vtedy v 70tych rokoch to bolo ešte dojenie kravičiek. Keď som skončil v škole, rýchlo som musel napísať úlohy a išli sme pásť. Popri tom si starký robil tú robotu, že pásol kravky, nejaký ten prútik sa odrezal, klasické gazdovské sa robili. Každé to gazdovstvo malo svoje koše ku kravám, na seno, na zemiaky a také všelijaké. Ja som sa naučil tie najzákladnejšie, čo sa najviac používajú. To boli tie koše na zemiaky. Neskôr som si vybral špeciálnu námornú školu, takže som odišiel na Dunaj na plavbu, odtiaľ som sa potom vrátil a dlhé roky som sa tomu nevenoval. Až teraz nejakých posledných 6-7 rokov som sa k tomu vracal. Postupne som si začal nejako vypĺňať čas. Mám ešte 3 labradorov, 1 dobermana, tak keď som išiel na prechádzku, odrezal som si prútik a už to začalo. A viac-menej začala manželka robiť aranžmány. Mám sestru a tá sa tiež zaoberá týmito aranžmánmi. Keď som chodil s manželkou po akciách, bola to nuda, nemal som tam čo robiť. Niečo som ale začal, boli to vianočné ozdoby, zvončeky až postupne som sa vrátil k tomu, že vlastne aj ten košík som robil. Následne ma to chytalo viacej a viacej.“

 

 

Z akých materiálov pletiete košíky? Máte nejaký obľúbený?

 

„Pletiem od vŕbového prútia cez pedig, cez slamu. Asi všetko, čo sa dá pliesť, z toho pletiem. Na niečo je dobrá vŕba, na niečo pedig, napríklad ošatky na chlebík sú zo slamy. Slama je teplý materiál, droždie uvoľní teplotu, dá sa to do tej slamy a slama vám to krásne vráti naspäť. Ona vytvorí aj krásnu kôrku chleba a to cesto veľmi rýchlo vykysne. Syn tiež pletie košíky a on viac-menej prepadol tomu pedigu, lebo z vŕby ho bolia prsty.“

 

Čo okrem košíkov ešte Vaše portfólio zahŕňa?

 

„V podstate vyrábam aj na zákazku, že ľudia si aj niečo podľa svojho vymyslia. Chcú vyrobiť buď nejaké košíky, nejaké doplnky do interiéru, nábytok, hojdacie kreslá, stoličky, sedacie súpravy a podobne. Dá sa vyrobiť všetko. Vyrábam aj také veci, posielal som ich do Partizánskeho, veci do interiéru, do kúpeľní také šúflíky. Oni si to pomerali, navrhli si a podľa ich predstáv som im to vyrobil. Trvá to niekedy aj dlhšie, záleží to podľa náročnosti, čo si ľudia vymyslia.“

 

Spomenuli ste výrobu na zákazku. Mali ste aj takú nezvyčajnú požiadavku, že chcel niekto vyrobiť niečo, čo sa z prútia moc nerobí?

 

„Jeden Poliak chcel vyrobiť motorku v životnej veľkosti. Poslal mi aj fotku. Kombinoval som vŕbu s pedigom. Niektoré diely boli z tej vŕby a niektoré sa z nej vytvoriť nedali, lebo bola tvrdá. To mi trvalo skoro 2 a pol mesiaca.“

 

Kde v zahraničí okrem spomenutého Poľska možno nájsť Vaše diela?

 

„Anjel šiel až na Nový Zéland, jeden išiel do Kanady. Teraz robím do Holandska také podložky z morskej trávy.“

 

Vaše košíky majú rôzne farby. Dofarbujete ich?

 

„Veľa ľudí si myslí, že tie košíky sú maľované, lebo sú také hnedé. Je to prírodná farba toho vareného prútia. Keď ja varím napríklad vŕbu, tak ako sa odlupuje kôra od tej dreviny, tak si púšťa také svoje farbivo, taký pigment. Z toho kotla nevyjde krásny biely prútik, ako si ľudia myslia, ale vyjde krásne zafarbený. Ja košíky vôbec nefarbím, ani to nerád lakujem.“

 

Považujete košikárstvo aj za svoj koníček, pri ktorom relaxujete?

 

„Je to taký relax. Pri robote, ktorú teraz mám, je pletenie bežná vec. Vypĺňam si voľný čas na lodi. Nemôžem tam ťahať obrovský zväzok prútia, ale kotúčik pedigu si tam môžem zobrať. Ja som si vždy tak robil, že som si zobral hrubší pedig, tenší pedig a najtenší pedig a som si spravil veľkú bedňu, do toho som si spravil menšiu bedničku a už keď nemám pedig a tie bedničky sú plné, tak je koniec turnusu a idem domov. Snažím sa spojiť príjemné s užitočným. Keď bola taká veľká dlhá nakládka, uplietol som si aj 2-3 košíky. Bol to veľký a do neho som si naskladal také menšie. Keď som prišiel domov, tak som robil z prútia, keď na lodi, tak z pedigu. Som to tak skombinoval.“

 

Zúčastňujete sa jarmokov alebo podobných akcií?

 

„Na jarmoky chodím rád, ale skôr na také remeselnícke jarmoky. Keď už na ten jarmok idem, tak človek by si mal urobiť prezentáciu svojej výroby. Často som chodil do Zvolena, oni prezentovali slovenskú výrobu. Boli tam tradičné slovenské trhy, kde boli kroje, bylinkári a takí remeselníci. Tam napríklad prišiel jeden doktor z Kováčovej, že má 50 ročný košík po maminke. Už v ňom nič nenosil, košík mal pre neho takú hodnotu. Opravila sa mu rúčka a spodok, ale on si ho nechcel už opotrebovávať, ale nechať ako pamiatku. Často prichádzam do styku s takými, že majú košíky po starých rodičoch, ten košík má tú inakšiu hodnotu pre toho človeka. Ja tie košíky aj opravujem. Veľmi rád chodím po Orave na Dožinky, ktoré majú vysokú úroveň. Tam si vážia remeslo. Každý región alebo oblasť na Slovensku má svoje špecifiká týchto košov. Rád chodím aj po Považí.“

 

 

Autor: Mgr. Lucia Ertľová © Autorské práva sú vyhradené

 

Mgr. Lucia Kuželová

Prispievateľka Turiec Online

Administratívna pracovníčka, Obecný úrad Kláštor pod Znievom.

Doprava v regióne