streda, 10 apríl 2013 23:29

„Turčianske povesti“ sú na knižnom trhu už v druhom rozšírenom vydaní Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(12 hlasov)
„Turčianske povesti“ sú na knižnom trhu už v druhom rozšírenom vydaní „Turčianske povesti“ sú na knižnom trhu už v druhom rozšírenom vydaní

Kto v súčasnej dobe prechádza okolo kníhkupectva Panta Rhei v OC Tulip, nemôže si nevšimnúť krásny plagát vo výklade, ktorý je upútavkou na knihu Jozefa Tatára (1954) „Turčianske povesti“. V decembri minulého roka v Mošovciach uviedol autor do života v poradí už druhé vydanie, doplnené nádhernými ilustráciami. Knihu vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine.

Slovensko je krajina bohatá na históriu, ľudové tradície, zvyky a povesti. V regióne Turca nenájdeme hrad, kostolík, kopec či obec, ku ktorej by sa neviazalo hneď niekoľko povestí. Niektoré z nich spisovateľ zozbieral a vydal knižne už v r. 1999. Pre čitateľský úspech vyšla kniha už po druhýkrát – v prepracovanom a rozšírenom vydaní.

Nie je to dávno, čo ste knihu uvádzali do života. Ako prebiehal krst knihy?
V slávnostnom duchu a v príjemnom čitateľskom očakávaní. Privítanie knihy, vlastne jej celoslovenská prezentácia sa uskutočnila 12. decembra 2012 v zaplnenej sále s nádhernou rokokovou kachľovou pecou mošovského kaštieľa. Zlatou trávou z Tlstej, ktorá sa oprávnene dostala do názvu jedného z tematických blokov knihy (Na Tlstej rastie zlatá tráva) bola kniha vyslaná k čitateľom starostom  Mošoviec Ing. Mgr. Petrom Mojtekom  a primátorom Turčianskych Teplíc Mgr. Michalom Sygútom.“  

S prezentáciou kníh práve v mošovskom prostredí mám dobrú skúsenosť. Reprezentatívne priestory architektonickej dominanty Mošoviec som si vyskúšal aj pri krste mojej Štvrtej knihy o Mošovciach v roku 2010. Súčasťou prezentácie knihy Turčianske povesti bol aj krátky kultúrno-hudobný program, nechýbali ani ukážky z povestí v podaní žiakov miestnej základnej školy. Podľa bezprostredných i neskorších ohlasov zúčastnených išlo o vydarené kultúrne podujatie.“  

Knihu predstavil riaditeľ vydavateľstva Mgr. Stanislav Muntág, za Maticu slovenskú pozdravil prítomných profesor Imrich Sedlák. Ja ako autor som vyjadril veľké potešenie z vydania knihy, pretože, ak sa nemýlim, tak iba Turčianske povesti z celej edície Povesťová mapa Slovenska sa dočkali druhého vydania.

Ako kniha vznikala? Niektoré povesti sú menej, iné viac známe, podľa akého kľúča ste materiály zbierali?
Vzhľadom na to, že ide o druhé doplnené vydanie, zbierku povestí som rozšíril o jednu kompletnú časť s názvom „Veselšími chodníkmi Turca“, ktorá, ako to vyplýva zo samotného názvu,  je v porovnaní s prvým vydaním z roku 1999 ladená veselšie, pribudlo viac humoru. Touto časťou som chcel naznačiť moje ďalšie povesťové smerovanie.“  

„Kniha, ktorú už teraz pripravujem po Turčianskych povestiach, bude mať presne taký charakter. Podarilo sa mi zozbierať a vypátrať veľké množstvo povesťových námetov, tak, ako to už býva, často len v podobe akéhosi torza, fragmentu z prostredia turčianskych zemanov a remeselníkov. Práve v tomto prostredí vzniklo veľké množstvo humorných situácií, na ktoré sa môžu čitatelia nielen z Turca tešiť.“

„Ale, vrátim sa k Turčianskym povestiam. Prvé vydanie s druhým je navzájom prepojené, aj keď druhé vydanie má oproti pôvodnému vydaniu zredukovanejšiu a dynamickejšiu podobu. Pri jeho dotváraní došlo medzi vydavateľom a mnou k zhode, že modernejší habit povestiam neuškodí. Privítal som možnosť znova sa „prizrieť“ turčianskym povestiam a myslím si, že sa to vcelku vydarilo. Ako je známe, zhruba 55% námetov pochádza od informátorov, od konkrétnych ľudí, ktorí si povesťový námet neosvojili z nejakej knižnej publikácie, ale nosia ho v sebe, uchovávajú ho po predkoch ako vzácny poklad. Žiaľ, je ich ako šafranu. Spomeniem aspoň pani Vojtkovú z Belej-Dulíc. Zvyšok námetov pochádza z archívov, najmä z archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine a z rôznych starých periodík.

Akým spôsobom ste sa dostali práve k tým informátorom, teda ku konkrétnym ľuďom, od ktorých ste príbeh získali?
Získavanie námetov prebiehalo ešte pred rokom 1999, teda pred rokom prvého vydania, čo znamená, že mnohí z mojich informátorov, ktorí sú v knihe uvedení, už nežijú a nových je čím ďalej menej. Aj preto sa ako oprávnená ukazuje (mnohí ju môžu označiť za nezmyselnú)ešte v 20. rokoch 20. storočia vyslovená výzva Jozefa Škultétyho, že treba nám chodiť medzi ľudí a zbierať a zbierať čokoľvek –  povesti, ľudové piesne, ale aj iné útvary ľudovej slovesnosti. Toto ma stále máta, lebo som si to zobral k srdcu.

Prvé kontakty s informátormi sa odohrávali úplne bežne. Najprv išlo o to, dať blízkym ľuďom najavo, čomu sa venujem. Okruh ľudí sa zväčšoval, až napokon som dostal tipy na ľudí, ktorí by mohli niečo vedieť, prípadne si na niečo z minulosti spomenúť, niečo si pamätať. Ďalší postup bol tiež podobný. Obchádzal som turčianske obce, pričom mojou prvou zastávkou bývali niekdajšie miestne národné výbory, teraz obecné úrady, kde mi občas kohosi odporučili.“

„Záverečná fáza – cesta k samotnému informátorovi bola niekedy príliš náročná z dôvodu nedôverčivosti voči mne, teda cudziemu človeku. Takže to niekedy trvalo dlhšie, kým som ich presvedčil, že prichádzam s dobrým úmyslom a v dobrej veci. Niektoré stretnutia boli aj také, že som pre knihu nezískal nič, ale už samotné stretnutie s človekom, ktorý mal za sebou nejakú životnú skúsenosť, bolo pre mňa obohacujúcim zážitkom.

Keďže ide o povesti, do akej miery sú pravdivé, majú reálnu historickú výpovednú hodnotu, alebo majú viac spoločného s rozprávkami?
Toto je jedna z najzákladnejších otázok, ktoré si zodpovedáme, keď charakterizujeme povesťový žáner. O povesti sa zvykne hovoriť, že je to citový dejepis, to som parafrázoval známu autorku povesťových kníh Máriu Ďuríčkovú. Z toho vyplýva, že v povesti treba počítať s pravdivosťou, reálnosťou, či faktografickosťou, ktoré aj v jednom povesťovom texte dokážu spolunažívať s fiktívnymi a démonologickými prvkami. Ale to sa už dostávame k „nečítankovému“ členeniu samotných povestí, na historické, poverové a prekáračkové, ktoré majú svoje zastúpenie aj v mojej knihe. O tom, že príbehy z minulosti Turca nie sú celkom pravdivé, ale ani nie celkom nepravdivé, sa čitatelia môžu presvedčiť pri pozornom čítaní jednotlivých námetov, z ktorých spomeniem aspoň niektoré: o vzniku a založení dedín, o pôvode názvu sídel a prírodných útvarov, o vojnách, zbojníkoch, lúpežných rytieroch, strašidlách, nechýbajú ani príhody zo života turčianskych mestečiek atď.“

„Hoci v rámci celoslovenského povesťového fondu máme pomerne jednotný inventár poverových bytostí, ich výskyt zodpovedá regionálnym špecifikám. V otázke ste naznačili, že by mohla existovať istá prepojenosť povesti s rozprávkou. Sú to pomerne príbuzné žánre, preto aj v povestiach nájdeme rovnaké typy hrdinov – skupáňa, figliara, lenivca, ale aj vyrieknutie kliatby, odmenu za čin, kladný vzťah hrdinov k zvieratám atď.“  

Čo sa týka žánru, pre koho je kniha určená, aké cieľové skupiny ste chceli osloviť?
Povedali to mnohí predo mnou, na cieľovej skupine autorovi nie príliš záleží. Autor povesťových súborov pri ich literárnom spracovaní myslí rovnako na školáka, ale tiež na čitateľa v pokročilom veku. Ak sa autorovi podarí vytvoriť ilúziu ľudového rozprávača, nad takou povesťou pookreje, ale sa aj spoločne zabaví starý otec s vnukom. Ale žáner povesti má veľký význam aj pri prehlbovaní vzťahu žiakov k slovesnému umeniu a k svojmu regiónu, mestu a obci. Dnes, keď lamentujeme, že sa málo číta, o deťoch ani nehovoriac, keď sa vo všetkých pádoch skloňuje bibliofóbia, som presvedčený, že povesť je v týchto súvislostiach ako domáca a školská lektúra mimoriadne žiaduca.“  

„Povesť je jedným zo žánrov, ktorý môže búrať bariéru nechuti čítať, môže byť návodom, ako získať žiaka pre literatúru. A to všetko vďaka ponuke dôverne známych faktov, miestnej ukotvenosti príbehu a vďaka hrdinovi, ktorý je situovaný do konkrétnej lokality a času.

Vo februári ste mali besedu so študentmi na Gymnáziu Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach. Ako reagovali na knihu?
Napriek skúsenosti, že na povesť reagujú skôr žiaci základných škôl, čo sa mi potvrdilo naposledy aj v ZŠ Žabokreky, gymnazisti prejavili úprimný záujem o tematizovanie turčianskej minulosti prostredníctvom žánru povesti. Beseda na spomínanom gymnáziu bola navyše spojená aj s inou témou, a to literárnym profilom turčiansko-teplicko-michalského rodáka Izidora Žiaka Somolického.

Kde všade Vašu knihu čitatelia nájdu?
Najmä u vydavateľa, ale je aj v ponuke ďalších kamenných či internetových kníhkupectiev. Každého autora a vydavateľa teší čitateľský záujem, ktorý bol doteraz aj napriek tomu, že ide o druhé vydanie evidentný.

Počítate teda s dotlačou?
Otázka sa týka vydavateľa, preto sa na ňu ťažko reaguje. Záujem o konkrétnu knihu je povzbudzujúci a inšpiratívny aj pre samotného autora, netreba ho podceňovať. Aj podnet, prečo vydať Turčianske povesti v novom vydaní vyšiel práve z takejto racionálnej úvahy. Mohli by sme si položiť otázku, že čím to je, že o knihu Turčianske povesti je nadpriemerný záujem. Chcelo by to podrobnejšiu analýzu, ale, možno, že nebudem ďaleko od pravdy, že Turčania sú v porovnaní s obyvateľmi iných regiónov predsa len väčší lokálpatrioti.

Ak dovolíte otázku, je tu nejaká možnosť porovnania, resp. inšpirácie v diele Boženy Němcovej, ktorá zozbierala a vydala slovenské povesti?

Základný rozdiel je v tom, že Němcovej Slovenské rozprávky a povesti nie sú obmedzené regionálnou určenosťou, čiže v porovnaní s mojou knihou nemá žiadne územné limity. Iba, ak by som spomenul jednu výnimku. Týka sa povesti viažucej sa na známeho  ľudového liečiteľa Františka Madvu, ktorý pôsobil na fare v Nitrianskom Rudne. V tejto povesti majú veľký význam Turčania, konkrétne synovia mošovských Révaiovcov. Napokon, aj podstatná časť príbehu sa odohráva v Turci, konkrétne v Kláštore pod Znievom...

Ide o povesti, čiže akési pohľady do histórie. Aký je váš názor na povesť ako literárny žáner, o čom by mali byť povedzme za takých 50 – 100 rokov? Bude ešte priestor pre takýto žáner? Predsa len už také rody a väzby na lokality, ako Turčianska Štiavnička či Mošovce tu nebudú.

Myslím si, že povesť ako literárny útvar bude rezonovať medzi čitateľmi aj v budúcnosti. Povesť to je návrat kamsi do tajomnej i menej utajenej minulosti, k našim predkom, to je spomínanie, hľadanie rôznych vysvetlení, napr. prečo sa istá lokalita (potok alebo kopec...) takto nazýva,  s akou udalosťou sa konkrétne sídlo spája, čo sa tu odohralo... Myslím si, že klásť si takéto otázky a hľadať na ne odpovede je veľmi dôležité. Vzťah k rodisku či pôsobisku bude vždy stáť na mocných koreňoch...

Povesť tu zatiaľ bude, veď aj mimo Turca sa teší popularite. Akurát sa obávam, aby sa nenašiel autor, ktorý by sa utiekal k nejakej čírej fantázii. Nebojím sa, že by povesťový žáner zanikol, veď samotný názov je odvodený od známych slov zvesť, fáma, chýr... a tie aj v budúcnosti budú medzi ľuďmi putovať...

Chceli by ste ešte niečo na záver doplniť?

Áno, chcel by som vyjadriť úprimnú vďaku vydavateľovi a riaditeľovi Vydavateľstva Matice slovenskej Mgr. Stanislavovi Muntágovi a jeho spolupracovníkom, ktorí sa projektu Turčianskych povestí zmocnili na výbornú, ilustrátorke Kataríne Macurovej za výstižné a krásne ilustrácie. Vďaka patrí aj všetkým, ktorí vydanie knihy podporili. Želám si, aby kniha oslovila predovšetkým Turčanov, ale aj návštevníkov nádhernej záhrady Turca, v ktorej sa urodilo množstvo povestí. Všetkým prajem príjemný čitateľský zážitok!

Doc. PaedDr. Jozef Tatár, PhD. pracuje ako pedagóg na Katedre slovenského jazyka a literatúry Fakulty humanitných vied UMB v Banskej Bystrici, kde vyučuje základy literárnej vedy, literárnu kritiku, slovenskú medzivojnovú poéziu, historickú poetika, literárnu regionalistiku, interpretáciu umeleckého textu v synchrónii a diachrónii a modelové analyticko-interpretačné prístupy k umeleckému textu.

Vo vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na interpretácie literárnych textov 2. polovice 19. a 20. storočia, na literárne „medziobdobia“ a literárnokritickú činnosť (vedecké a odborné publikácie: Povesť v regióne – región v povesti, 2001; Básnická medzigenerácia, 2002; Mošovce v historickej, kultúrnej a prírodnej mozaike, 2003; Básnik a láska, 2006; Štvrtá kniha o Mošovciach, 2010). Od roku 1998 – 2006 bol šéfredaktorom štvrťročníka Filologická revue, od roku 2006 člen redakčnej rady Filologickej revue – nová, vedeckým redaktorom a zostavovateľom a členom redakčnej rady vedeckého zborníka Studia Slovaca. Zároveň je známym básnikom (3 básnické zbierky; výbery z básní preložené do francúzštiny, ruštiny a ukrajinčiny) a autorom literatúry pre deti a mládež (6 kníh veršov pre deti a zbierok povestí), zostavovateľom umeleckých zborníkov a vydavateľom (1996 – 2001).

 

Autor: Renáta Rudinská, foto: Ondrej Piško © Autorské práva sú vyhradené, rozhovor bol autorizovaný

 

Matej Bórik, MBA

Šéfredaktor Turiec Online | Facebookblog SME, LinkedIn

Doprava v regióne