Vytlačiť túto stránku
štvrtok, 07 marec 2019 22:33

Ján Cíger: Dospelí sú ľudia, ktorí sa zabudli hrať

Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)
Ján Cíger: Dospelí sú ľudia, ktorí sa zabudli hrať Ján Cíger: Dospelí sú ľudia, ktorí sa zabudli hrať

Majiteľ antikvariátu, spisovateľ, ľudomil, umelec, literát. Tieto a mnoho ďalších prívlastkov so sebou nesie Ján Cíger, človek, ktorého si zapamätáte pre výnimočný pohľad na život a láskavosť, nám odkýva myseľ večného dieťaťa. 

Keď ste boli malý chlapec, zaujímali ste sa o knihy?

 

Najprv sa jedna kniha začala zaujímať o mňa. Volala sa Lesné noviny a priniesol mi ju ujo horár. Mal som vtedy tri roky. Bola síce plná textu a čiernobielych obrázkov,  no pre mňa bola plná tajomstiev. Dostala odo mňa zabrať.

 

Čo sa s ňou stalo?

 

Mám ju stále a nesie isté znaky invalidity, ale je autentickou spomienkou na detstvo. Tie tajomstvá som postupne odklínal, lebo ako päťročný som sa už naučil celkom slušne čítať. Tak sa príbehy z nej stali aj mojimi. Aj nedávno som si v nej našiel potešenie.

 

Kde vznikol nápad založiť antikvariát?

 

To ani nebol nápad, ale skôr proces, vývoj, možnosť či ponuka od života, zhluk priaznivých okolností. Šiel som do toho absolútne nepripravený a neznalý veci. Iba knihy som mal rád. Ale povedal som si, že to udržím za cenu aj sebazničenia. To sa mi aj dlho darilo. Myšlienka ale bola silnejšia ako nežičlivosť podnikateľského prostredia na Slovensku, ale aj som bol neznámy, nik o mne nevedel.

 

Aký bol priebeh?

 

Postupne som využil všetko, čo mi literatúra dala. Tvorivosť, kontakty, hlboké pocity, dennodenné nápady a mnoho iného. Začali mi pevnieť nohy, rástlo renomé. A som tu jedenásty rok. Prišiel som z plynárenského prostredia, z manažérskej pozície, slušne zaplatenej do neistoty, istej chudoby, ale s preverovaním samého seba a svojich síl to bola a aj je cesta k šťastiu.

 

Naučil ste sa niečo popri prevádzke antikvariátu?

 

Vždy som robil s ľuďmi, alebo som bol medzi nimi ako spolužiak, kolega, ale aj šéf. Veľa som o nich vedel, ale to je nikdy neukončený proces poznávania, nuž ako antikvárovi sa mi otvorili ďalšie možnosti. Dokonca často sa stávam „spovedníkom.“ No a o knihách som sa dozvedel veľa z iného uhla pohľadu, alebo kým som nemal antikvariát, tak som bol iba čitateľ. Dnes viem oveľa viac.

 

Sú nejaké stretnutia, ktoré vám utkveli v pamäti?

 

Je ich veľa. Stretnutia z veľkými slovenskými spisovateľmi a básnikmi: Petrom Jarošom, Lacom Ballekom, Danielom Hevierom, Ľubom Feldekom, Oľgou Feldekovou, Erikom Ondrejičkom, Jurajom Šebestom, Tamarou Heribanovou a inými. Už tradične navštevujem a stretávam stovky priateľov na projekte LETAVY. Ich zakladateľ Maňo Lacko je obrovský formát ako človek, organizátor, manažér, ale aj divadelník. Výnimočné sú bežné ľudské stretnutia počas mojich “hrebendovských“ pútí. No a nesmiem zabudnúť na školy, knižnice, kultúrne sály, kde každá akcia má svoju originalitu a prináša zážitok.

 

Je Matej Herbenda váš vzor a inšpirácia? 

 

Čím viac ho spoznávam, tým je pre mňa mocnejší, obdivuhodnejší, inšpiratívnejší a úctyhodnejší. Neviem, či s ním dá stotožniť, žil inak ako ja, aj v inej dobe, ale máme spoločného menovateľa a tým sú knihy. A možno máme aj nejakého spoločného čitateľa. Však sváko Hrebenda aj písali.  

 

Venujete sa aj deťom?

 

Pre deti som rozprávkar, rozprávač o literatúre, knihách a osobnostiach - o Jankovi Hraškovi, slávnom turčianskom "malikánovi", vševedovi a veľkom osloboditeľovi rozprávkovej krajiny Trantárie.

 

Považujete sa za filantropa?

 

Áno, ale vedomého si, že nespasím celý svet. Ak ale môžem pomôcť, tak to urobím, alebo hľadám riešenie. Niekedy stačí ponúknuť iba rameno na opretie, či plece na vyplakanie.

 

Ako by ste sa popísali ako osobnosť?

 

Múdromil, smiechomil, krásomil, vínomil, ctiteľ Afrodity a Dionýza, no a ostatné vedia priatelia a nepriatelia.

 

Čo vás v živote teší, zarmucuje?

 

Teší ma všetko, čo ma nezarmucuje. Zarmucujú ma nenávratné straty priateľov a blízkych, ale večnosť čaká na každého. Často ma jeduje ľudská hlúposť, chamtivosť, arogantnosť, pestovanie zla. Múdrejší neustúpi, múdrejší si chráni svoje práva. Inak by nás hlupáci prevalcovali. Často sa to ale aj deje.

 

Máte nejaké životné motto?

 

Iba ten človek môže byť šťastný, ktorý chce byť šťastný. Dospelí sú ľudia, ktorí sa zabudli, alebo prestali hrať. Priatelia nás učia a pomáhajú nám byť lepšími, protivníci nám dávajú šancu spoznať samých seba, no a nepriatelia nám dávajú správy o stave tohto sveta, pravdivé aj klamlivé. Prvý výrok povedal hokejista Jágr a tie ďalšie dva sú moje.

 

Aký je váš názor na momentálnu situáciu umenia?

 

Umenie má svoju cestu, svoj vývoj a vyvíja sa s myslením individualít, s hodnotami spoločnosti, pretvára sny do konkrétností a tie sa zase menia na vlastné pocity, inšpirácie a sny.

 

Máte nejakých obľúbených autorov?

 

Peter Jaroš, Jozef Cíger-Hronský, Martin Kukučín, Pavol Országh-Hviezdoslav, Jozef Horák, Juraj Červenák, Erik Ondrejička, Juraj Šebesta, Ján Kostra, ale aj Karl May, James Fenimore Cooper, Jules Verne, Jack London, Lev Nikolajevič Tolstoj, Jean Giono...ale to by sme sa nedostali ku koncu.

 

 

Čítali ste niektoré knihy aj viac krát?

 

Samozrejme. Mám takzvané asociačné knihy. Takú knižku otvorím, začnem čítať a cestujem v čase. Vynárajú sa mi pocity staré celé desaťročia, keď som dotyčnú knihu čítal prvý, druhý, tretí raz. Takto sa napríklad pri čítaní Pokladu v Striebornom jazere dostávam k vôni a chuti praženice, ktorú mi pripravovala na raňajky stará mama, keď som tam bol na prázdninách a tú knihu som čítal. Je to úžasné.

 

Chceli by ste odkázať niečo mladej generácii autorov?

 

Nie, na to som primladý. Ale pripomínam im pokoru pri veľkej odvahe tvoriť.

 

Janka Cígera a jeho knihy môžete navštíviť v antikvariáte na adrese P. O. Hviezdoslava 76/9 v centre mesta Martin.

Martinková Sofia

Prispievateľka Turiec Online

Študentka venujúca sa umeniu a kultúrnemu životu z okolia Martina.

Najnovšie články od autora: Martinková Sofia