štvrtok, 14 november 2013 00:00

O literatúre s Jánom Varinským Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(3 hlasov)
O literatúre s Jánom Varinským / vľavo autor, vpravo Igor Válek O literatúre s Jánom Varinským / vľavo autor, vpravo Igor Válek

Seriál tvorivých stretnutí pod názvom Dotyky sa po skončení letných prázdnin opäť vrátil na scénu. Igor Válek sa tentoraz rozhodol venovať večer čítaniu prózy Jána Varinského. Spomínaná novela sa odohráva v  martinskej časti Jahodníky a ako sám autor uvádza: "príbeh sa odvíja od zažitých udalostí, vystupujú v ňom skutočné postavy a odohráva sa v reálnom čase a priestore." Táto skutočnosť čítaniu nesmierne dodala na autenticite. Igor Válek v závere optimisticky zhodnotil dielo, aj jeho prezentáciu: "som naozaj presvedčený o tom, že tento text uzrie svetlo sveta ako kniha a že to bude v dohľadnom čase. Osobne si myslím, že táto próza je nielen sugestívne napísaná, ale bola aj sugestívne prednesená a verím, že sa dočká ocenenia."

Stala sa nejaká udalosť vo Vašom živote, ktorá Vás k písaniu priviedla?

"Do roku 2006 som ani neuvažoval o tom, že raz začnem písať. Prišlo to spontánne. V tom čase nastal v mojom živote určitý prelom  a ja som pocítil vnútornú potrebu vyjadriť sa.  Začal som písať. A práve vďaka písaniu som zistil, že naďalej žijem naplno."

Ako vznikali Vaše prvé diela?

"Prvá vec, ktorú som napísal, bola takou mojou osobnou výpoveďou. Je koncentrovaná do piatich celkov a potreboval som ju napísať viac-menej pre seba. Ani som neuvažoval o tom, že by tento text mal niekedy niekto čítať. Po dopísaní prišla potreba dať poviedku niekomu prečítať. Medzi prvými boli tí najbližší, ktorí sú vždy zhovievaví a tolerantní. Keby to neprešlo cez nich, tak už ďalej ani nepíšem, ale keďže to u nich zarezonovalo, rozhodol som sa v písaní pokračovať."

Takže odrazovým mostíkom k ďalšej tvorbe bola spokojnosť a povzbudenie zo strany najbližších?

"Nie všetci povedali, že je to dobré a nie všetci boli nadšení. Prvoradé bolo to, že písanie napĺňalo mňa a dodalo mi pocit, že sa viem vyjadriť. Vďaka mojim najbližším sa  moje písačky dostali do finále súťaže Poviedka 2010. Sám by som ich tam pravdepodobne nezaslal. Ocenenie ma, samozrejme, k ďalšej tvorbe posmelilo."

Ako Vašu tvorbu vnímajú a hodnotia odborníci, kritici, alebo iní spisovatelia? Konzultovali ste svoju tvorbu s inými autormi ako to robia niektorí iní začínajúci spisovatelia? Alebo to bola práve tá ocenená poviedka, ktorá Vás naštartovala?

"Ako vnímajú moju tvorbu odborníci, to je otázka skôr na nich. Pre mňa sú prvoradí čitatelia alebo poslucháči, ktorí čítania mojich poviedok navštevujú. Táto forma prezentácie ma napĺňa a mám z nej dobrý pocit, pretože rád komunikujem s ľuďmi a mám rád spätnú väzbu. Samozrejme, ani knižnému vydaniu sa nebránim. No po viacerých, nie celkom úspešných pokusoch ponúknuť moje diela vydavateľstvám, som dospel k názoru, že ak sa moje písanie má dostať k ľuďom a   zaujať, tak si nájde svoju vlastnú cestu a udeje sa to spontánne, bez nátlaku."

Čo je podľa Vás príčinou toho, že odozva zo strany vydavateľstiev nie je taká pozitívna ako by sa žiadalo? Akým spôsobom by sa dal tento stav zlepšiť?

"Nová doba nám odokryla nové možnosti a tých, čo píšu, je dosť. V súťaži Poviedka 2010, aj v iných ročníkoch, bolo vyše 200 prác. Zorientovať sa v nich a vybrať to najlepšie je, samozrejme, na uvážení porotcov a záleží aj na zámeroch vydavateľstiev. Myslím si, že je to asi aj o šťastí, určite aj o lobbingu a ďalších záležitostiach."

Vrátim sa k Pohode 2011, kde ste prezentovali svoju tvorbu. Má takáto forma prezentácie diela a prezentácia samého seba pre Vás zmysel?

" Už samotný festival Pohoda má svoj zmysel.  Mám pomaly 60 rokov a najprv som mal obavy, čo budem medzi toľkými mladými ľuďmi robiť. Ale človek sa v tom prostredí veľmi rýchlo adaptuje a nechá sa  pohltiť atmosférou. Nakoniec, vo vnútri je človek stále tým mladým chlapcom a rád sa stotožní s mladšími, takže som si to užíval. Bola tam kvalitná hudba, ale predovšetkým skvelá atmosféra a Literárny cirkus mal určite svoj význam."

 

Ján Varinský a Igor Válek odpovedajú na otázky hostí (Dotyky - Turčianska galéria)

 

Okrem festivalu Pohoda ste sa v rámci Slovenska prezentovali aj niekde inde? A sú miesta, kam by ste šli rád čítať svoje diela?

"Po čítaní v martinskej kaviarni Kamala som dostal pozvanie do Popradu, kde tiež bola vynikajúca atmosféra. Človek cíti, keď to má odozvu, keď to ľudí zaujme a som presvedčený o tom, že ich to zaujalo. V Turčianskej galérii v rámci pojektu Dotyky  to bolo moje piate čítanie. Ešte nikdy som  nečítal to isté, vždy chcem priniesť niečo nové a zatiaľ mám čo. Myslím, že nie je miesto, kam by som odmietol ísť čítať."

Máte niekedy obavy z toho, ako bude nové publikum na Vaše diela reagovať, či Vaša tvorba zaujme?

"Keď človek píše, má presvedčenie o tom, čo chce povedať. Samozrejme,  obava z reakcie tam občas je, pretože nemáme všetci rovnaký vkus. Ale keď autor verí tomu, čo napíše, tak verí aj v úprimnosť reakcie poslucháča. Veľké obavy zo zlyhania nepociťujem, nemávam trému a mám radosť z toho, že sa môžem prezentovať."

Ako vznikajú Vaše diela a ako prebieha tvorivý proces?

"Keď sa rozhodnem písať, mám istú  predstavu o línii príbehu. Hoci vychádzam z reálnych zážitkov a z reálneho života,  niekedy sám netuším, ako sa to vyvinie a ako budú postavy hovoriť. Dialógy sa mi v priebehu písania začnú vynárať a jednotlivé postavy začnú vo mne akoby ožívať. Moje písanie plynie relatívne ľahko. Nemám nejakú šablónu, podľa ktorej by som chcel príbeh vybudovať. Súvislosti dejov vyplynú často samé. Málokedy sa mi stane, že by som musel niečo prepisovať."

Prebieha písanie rovnako aj pri príbehoch, ktoré nie sú až také hlboké a nie je tam nejaká tragická udalosť, ako tomu je v prípade poviedky Slivky?

"Aby bol príbeh hlboký, nemusí byť tragický. Dôležité je, aby vychádzal z vnútra človeka a nestratil svoju prirodzenosť. Niekedy aj banálna príhoda nesie značné posolstvo. Stačí, keď podfarbuje určitý moment, ktorý nemusí byť dramatický, ale je niečím podstatný. Pointa nemusí byť za každú cenu umelo vykonštruovaná, ono si ju nájde čitateľ, aj to samotné písanie. Nechávam tomu prirodzený priebeh a niekedy som sám prekvapený, ako sa príbeh vyvinie. Aj v obyčajnom rozhovore dvoch malých detí môže čitateľ nájsť silnú myšlienku."

Stalo sa Vám, že ste začali nejaké dielo písať a nedokončili ste ho?

"Sú aj pre mňa ťažké témy, na ktoré som aj napriek svojmu veku ešte nedozrel. Sú to témy z osobného života, ktoré nie sú tabuizované, ale sú uložené tam niekde vzadu.  Ak mi bude dopriate, vrátim sa k nim. Takže áno, sú nedokončené veci a považujem to za dobré -  ešte je niečo predo mnou. Písanie pre mňa nie je remeslo, ani zrejme nebude. Je to forma mojej výpovede."

Vašich čítaní sa zúčastňuje väčšinou staršia generácia. Čo je podľa Vás príčinou toho, že literatúra mladých ľudí v súčasnosti až tak neoslovuje?

"Ľudia sú zahlcovaní inými podnetmi. Kniha asi nemá takú váhu, ako mala pred niekoľkými rokmi, pretože ostatné médiá ju jednoducho zatláčajú, sú pohodlnejšie, menej náročné na voľný čas. A informácie mladým ľuďom plynú z úplne iných smerov, ako z knihy. Určite nemám ambíciu naučiť mladých ľudí čítať. Myslím si, že dobrá kniha si aj pomedzi iné médiá nájde svoju cestu. A nebojím sa, že keby sa čokoľvek z mojich poviedok vytlačilo, ostalo by to nepovšimnuté."

Informácie o súčasných autoroch v učebniciach literatúry na základných a stredných školách končia pri tvorbe z 90-tych rokov. Myslíte si, že nedostatočný priestor venovaný novej slovenskej tvorbe môže byť príčinou nezáujmu mladej generácie?

"O aktuálnom dianí informovať treba, ale je ťažko povedať, ktorí z množstva autorov by mali byť do takýchto učebníc zaradení. Osobne si myslím, že časový odstup, tak ako k hodnoteniu histórie, tak aj k hodnoteniu literatúry, patrí."

Čo považujete za hlavné posolstvo spomínanej novely Slivky?

"Novela Slivky je poctou Jahodníkom,  ľuďom, ktorí tam žili a vzťahom, ktoré medzi nimi boli. Pre mňa má hodnotu práve atmosféra, ktorú cítiť počas mojich čítaní, ozvena priateľstva a spolupatričnosti. To sa z dnešnej spoločnosti vytratilo, dokonca ani na dedine to nie je cítiť. V minulosti dedina spoločne žila, spoločne vychovávala deti, spoločne sa lúčila s tými, čo zomreli. Dnes to chýba. Toto  je tým odkazom."

Keby sa tento príbeh stal v súčasnosti, aký by bol rozdiel v správaní sa okolia?

"A nestal sa pred chvíľou? V kontexte by malo byť cítiť otázku, či v tomto prípade nezlyhala aj spoločnosť, či nie sme ľahostajní ku kričaniu o pomoc. Netýka sa tá istá otázka aj medializovaného prípadu z Bystričky? Nemáme aj my, spoločnosť, svoj podiel viny na tom, že nepočujeme volanie o pomoc? Robíme presne tie isté chyby, čo pred 40-50 rokmi, dokážeme byť nevšímaví a nestarať sa jeden o druhého vtedy, keď je to najviac potrebné. Nie sme tu sami a raz sa podobný problém môže týkať kohokoľvek z nás alebo našich blízkych."

 

Autor: Mira Kováčová, Matej Bórik © Autorské práva sú vyhradené

 

Matej Bórik, MBA

Šéfredaktor Turiec Online | Facebookblog SME, LinkedIn

Doprava v regióne